Pred trinástimi rokmi sa moja dcéra a jej manžel rozhodli adoptovať si syna. Dostali zdravé a slušné dieťa a prežili s ním peklo. Od začiatku som vedela, že sa to môže skončiť zle, ale v živote som si nepredstavovala, že sa to skončí takto.
Moja dcéra a jej manžel vždy chceli mať dieťa. Bohužiaľ, dcéra mala problémy s plodnosťou, a tak sa po rokoch snaženia rozhodli pre adopciu. Zo sirotinca si vzali päťročného chlapčeka, sladkého ako cukrík. Bola som taká hrdá a šťastná, že konečne budú mať vlastnú rodinu, ale moje šťastie netrvalo dlho.Od začiatku som mala obavy z ich prístupu k rodičovstvu.
Chlapca držali železnou päsťou. Nesmel sa bezstarostne hrať s ostatnými deťmi, nesmel sa zašpiniť, neskôr musel priniesť tie najlepšie známky, a ach, žiadne dievčatá! Vždy som im hovoril, že tak to nemá byť. Život nie je armáda. Chlapec potrebuje slobodu, zábavu, normálny život. Ale oni? Nepočúvali svoju starú matku. Roky plynuli a môj vnuk vyrastal v tomto súkolí. Hneď ako mohol, utiekol ku mne, pretože u starej mamy sa vždy našlo teplé slovo a kútik, kde si mohol oddýchnuť.
Teraz už vyrástol, má osemnásť, chodí na strednú školu a raz chce byť inžinierom. Pred niekoľkými dňami našiel môj zať v synovej izbe cigarety. Či mu prehľadali izbu, alebo sa to stalo náhodou, to neviem… A čo sa stalo? Svet sa zrútil!
Namiesto toho, aby sa porozprávali, pochopili, vyložili mu kufre a vyhodili ho za dvere! Ako sa môžete takto správať k vlastnému dieťaťu? Pochopila by som, keby išlo o niečo vážne, ale cigarety? Každý mladý človek to skúša, experimentuje. Každý bol kedysi mladý. Pamätám si, aká bola moja dcéra, keď prechádzala z diskotéky na diskotéku. A ja som nič nepovedala, nič som nenamietala.
Nahnevaná som im zavolala, ale dcéra a zať mi len vynadali. Povedali, že mu dali všetko a on je nevďačný, že v ich dome nebude závislák.
A potom začali hovoriť o zlých génoch. Ako môžete takto hovoriť o vlastnom dieťati, aj keď je adoptované? Ja, aj keď to nie je môj biologický vnuk, sa k nemu správam ako k najbližšiemu členovi rodiny, išla by som za ním do ohňa. A kto ho porodil, záleží na tom?
Najdôležitejšie je, že chlapec je zdravý a usmieva sa. Teraz sedím, zalamujem rukami a nedokážem pochopiť, ako môžu byť ľudia takí neľudskí. Možno mali pravdu, že sa nehodia na rodičov. Možno to bolo znamenie od Boha, že moja dcéra nemôže mať deti, ale teraz? Mám doma dospelého plačúceho vnuka.
Je u mňa miesto, môže zostať čo najdlhšie, ale vidím, aký je zničený, vyčíta si, že ho rodičia vyhodili pre maličkosť. Ako môže niekto niečo také urobiť?Čo mám teraz robiť?Ako mám pomôcť tomuto chlapcovi, ktorý toho už toľko prežil? Nerozumiem tomu, naozaj tomu nerozumiem.
