Môj príbeh sa začína tým, ako otec zomrel a zanechal nám – mne a bratovi – dedičstvo: dvojizbový byt v meste a starý dom na vidieku. Radek sa vždy vyhýbal návštevám otca na vidieku, takže nebolo možné, aby si vzal dom, do toho bytu sa s manželkou hneď nasťahovali. A my s manželom sme si celý čas prenajímali kúsok niekde inde a nejako sme to vydržali. Môj brat sa ani neobťažoval prísť.
V priebehu rokov nenavštívil môjho otca ani raz za celý jeho život. Vždy bol príliš zaneprázdnený, príliš ďaleko, príliš… čokoľvek. Jednoducho neprišiel, a priznajme si, ten dom v dedine bol ruina. Nikto tam nechcel bývať a my s manželom sme už mali plné zuby platenia nájomného. Raz sme tam dokonca išli, ale viete čo? Žiadni susedia, žiadny obchod, úplná samota.
Sám si pamätám, ako sme do školy, kostola alebo aj na nákupy jazdili na bicykli veľa kilometrov. Susedné domy boli vzdialené len kilometer. Po týchto návštevách sme sa s manželom vrátili do našej prenajatej chalupy so stiahnutým chvostom. Ale, paradoxne, o dva roky neskôr sa zrazu niekto objavil a chcel túto zanedbanú chalupu kúpiť.
Niečo sa tam menilo, stavali sa nové domy. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Predaj domu bol ako výhra v lotérii. Konečne sme mohli mať vlastný byt. A tak sme predali dom a kúpili si trojizbový byt. Krásny, svetlý, na dobrom mieste. A ešte zostáva na rekonštrukciu.
Všetko by bolo skvelé, keby nebolo môjho brata. Len čo sa dozvedel, čo som urobila s peniazmi z predaja domu, začal robiť škandály. Čo tým myslíš?
Že on má len dvojizbový byt a my teraz máme trojizbový byt v lepšej štvrti. Vysvetlila som mu, že to bolo jeho rozhodnutie nechať mi tento dom na bývanie. Ale viete čo? Je mu to úplne jedno. Teraz mi každú chvíľu volá, žiada peniaze, ale ja už nemám silu na jeho argumenty.
Nikdy sme nežili blízko, v dobrom, ale teraz je koniec. Nechcem počúvať jeho sťažnosti a náreky… Dúfala som, že ako súrodenci sa budeme navzájom podporovať, ale on sa pozerá len na to, čo mám ja, a nie na to, čo si sám vybral. A viete, čo je na tom najhoršie? Že sa cítim vinný.
Je to predsa môj brat, ale tie peniaze mu nemôžem dať, pretože úspory sú našou jedinou istotou. Som taká hrozná? Mala by som mu niečo dať? Pretože niekedy neviem…
