Som už starý a prijmem čokoľvek. Ak nemôžem dôstojne zomrieť doma, je to ťažké, nejako to prijmem. Ale prečo mi to nepovedali priamo, len také klamstvá?
Celý život som bola tvrdá, nezávislá žena, ktorá bojovala za to, čo chcela. Dokonca až donedávna, keď mi začali zlyhávať kĺby a každodenné úkony sa stali výzvou, som si nenechala diktovať, čo mám robiť. Ale odkedy som pred niekoľkými mesiacmi musela chodiť o barlách, staroba dostihla aj mňa.
Keď mi syn a dcéra začali s ich zákernou pomocou, myslela som si, že som ich len správne vychovala. Prichádzali a pomáhali mi s nákupmi, robili obedy, mala som slovom podporu. Ale jedného dňa sa asi rozhodli, že som príliš stará a starostlivosť o mňa je nad ich sily.
Zdalo sa mi, že ma posielajú na liečenie, do akéhosi sanatória pre starých ľudí, aby mi trochu zlepšili zdravie. Len žartovali, že pôjdem na výlet, ale ako vidíte, mali svoje vlastné plány. Povedal som im, že to už nie je pre môj vek, že radšej zostanem doma.
Ale oni tak trochu trvali na svojom. Všetko mi zbierali do kufrov. A ja som ledva chodil, čo som mohol. A potom ma naložili do auta. Cestou som trochu zažmúril oči a zaspal, a keď som otvoril oči, stáli sme pred domovom dôchodcov.
Namiesto krásnej krajiny vidím špinavé parkovisko.Keby som vedela, že tu pristanem, nikdy v živote by som ich nepustila cez prah. S manželom sme spolu celý život. Boli sme spoľahliví, pracovití, skromní. Mám dôchodok, úspory po zosnulom manželovi, mohla som si najať opatrovateľku, ktorá by mi bola k dispozícii, pomáhala. Ale nie, radšej na mňa vytiahli takýto trik.
Myslia si, že vedia lepšie, čo je pre mňa dobré. Nevychovala som svoje deti preto, aby ma teraz nútili žiť na cudzom mieste, a mám pocit, že som pre nich len problém, ktorý treba vyriešiť.Vzali mi všetko, čo mi bolo blízke – nemám svoju televíziu, svoje kreslo, svoj život…. Teraz som tu, medzi ostatnými starými ľuďmi, ktorí tiež bojujú o dôstojnosť v posledných rokoch života.
To sa nezhoduje s mojou predstavou o živote a ja neviem, čo mám robiť. Niekedy si myslím, že možno práve tu by som mala všetko ukončiť. Ale na druhej strane sa vo mne ten hnev hromadí na moje deti. Ako by mohli? Ako mi to všetko mohli urobiť bez toho, aby mi dali na výber, bez toho, aby sa ma opýtali na môj názor?
Mám so sebou telefón, tak si aspoň môžem občas prečítať, čo sa deje vo svete na internete. Povedzte mi, čo mám robiť? Tu nemôžem ísť ani sám von.Ako sa mám dostať späť do svojho bytu?Čím mám zavolať políciu alebo čo? Podpísala som nejaké papiere, že súhlasím, lebo čo som mala robiť, keď všetci stáli nado mnou a hnali ma.
