Svadba je jednou z najšťastnejších udalostí v živote ľudí, ktorí sa navzájom milujú.Prstene, hostia, gratulácie, úsmevy, slzy radosti, darčeky.
O darčekoch, mimochodom! Veď môžu byť celkom nezvyčajné a nečakané. V deň mojej svadby s Paulom priniesla moja svokra na stôl dve dvojičky. Deti mali sotva štyri roky. Povedala mi:
– Toto je môj svadobný dar. Ak budeš tieto deti milovať, zložíš skúšku, aby si bola skvelou matkou.” Ako sa to všetko začalo?
Paula som spoznal, keď som končil štúdium. Bol to zdvorilý, kultivovaný a galantný mladý muž.Nemohla som si pomôcť, zaujal ma, náš vzťah sa rýchlo rozvinul a čoskoro sme sa k sebe nasťahovali.
Som úprimný človek, takže som mu o sebe okamžite povedala všetko.O tom, ako som vyrastal vo veľkej rodine, o tom, aké to bolo pre nás ťažké.Bola som najstaršia dcéra, takže na mňa padla zodpovednosť za výchovu mojich súrodencov.
Asi preto som neskôr nechcela mať deti. Moje plány boli úplne iné, snívala som o kariére. Študovala som právo a mala som v úmysle pracovať vo svojom odbore. Chcela som tiež cestovať po svete so svojím milovaným a celkovo si užívať život, a deti sú zodpovednosť.
Skrátka, nikam som sa neponáhľala, Paul chcel mať potomka, ale dokonale ma chápal a vo všetkom ma podporoval. Čoskoro sme sa rozhodli, že sa vezmeme. V tom čase sestru môjho snúbenca opustil jej manžel. Odišiel za inou ženou a odišli do zahraničia.
Po nejakom čase však požiadal svoju ženu o odpustenie. Ona mu odpustila a spolu odišli do Nemecka, pričom svoje deti zanechali príbuzným. Okrem toho sa prestali kontaktovať s rodinou. Neplánovali sme veľmi luxusnú svadbu.
Podpísali sme sobášny list a išli sme do reštaurácie, kde nás čakali naši príbuzní.Počas hostiny k nám prišla moja svokra so svojimi dvoma dvojičkami a pri pohľade na mňa povedala:
– Toto je môj svadobný dar. Ak ich máš rada, znamená to, že sa v budúcnosti staneš dobrou matkou. Samozrejme, bola som šokovaná. Všetci predsa vedeli, že deti nechcem. Mlčky som sa pozerala na dvojčatá a do očí sa mi tisli slzy.
Chcela som všetko zahodiť a niekam utiecť, ale to neprichádzalo do úvahy, prijala som výzvu. Odvtedy uplynulo päť rokov. Deti rastú ako z vody, sú slušné, milé a poslušné a ja ich mám veľmi rada.
Bez Aničky a Oľky si svoj život neviem predstaviť. Za tieto okolnosti som dokonca vďačný ich rodičom a svokre. S našimi dvoma dcérami sa nezastavíme. Veľa som o tom premýšľala, život je taký nepredvídateľný.
