S manželom sme vždy milovali zvieratá. Keď sme mali dom, mohli sme si dovoliť luxus chovať domáce zvieratá, a tak sme mali štyri mačky.
Nedávno sme na prechádzke našli vychudnuté dvojmesačné mačiatko. Keďže sme preň nemohli nájsť nový domov, rozhodli sme sa ho pridať do našej rodiny.
Keď nás prišla navštíviť moja mama, jej reakcia bola dramatická. Nikdy nemala rada zvieratá, a tak nám začala nadávať a náš dom označila za ohnisko nákazy.
Naše mačky však boli vždy dobre ošetrené, zdravé a čisté. Správali sa dobre a nespôsobovali žiadne problémy. Prístup mojej matky k našej domácnosti bol dosť nepríjemný a robil z nej vzácneho hosťa.
Dokonca sa jej podarilo zničiť narodeninovú oslavu môjho syna tým, že okolo nášho nového mačiatka vyvolala akýsi nevysvetliteľný “rozruch”, obvinila mňa a môjho manžela zo sebectva a navrhla, aby sme sa podrobili psychiatrickému vyšetreniu. Vyhrážala sa, že nás nahlási na úrad na ochranu detí, a neustále sa pýtala, či sa našim synom páči žiť s “bandou túlavých mačiek”.
Na druhej strane naši synovia milovali mačky a veľmi sa o ne starali. Boli sme spokojní s naším životom a našimi mačkami, ktoré slúžili aj ako účinní lovci myší a hadov. Matkine neustále sťažnosti na naše mačky ma začali unavovať a nakoniec som sa bál nechať ju s nimi samú, keďže som vedel o jej predchádzajúcich neúspešných pokusoch zbaviť sa ich.
V poslednom čase sa od nás stiahla, čo môj manžel zrejme oceňuje, ale deťom babička chýba. Nikto nevie, ako sa veci budú vyvíjať ďalej.
