Jedného dňa som sa vracal domov z práce. Autobus bol plný až po okraj. A tak je to každý deň – zvykol som si na to.
Vošiel som dovnútra a chytil sa zábradlia. Vedľa mňa sedelo zavalité dievča. Čítala si knihu a pozerala na scenériu za oknom. Na ďalšej zastávke nastúpila do autobusu drzá žena. Začala do všetkých strkať a hovoriť hrubo – dokonca aj pred deťmi.
Po dobrých mravoch tam nebolo ani chýru ani slychu. Do každého strkala rukami a snažila sa dostať dovnútra.
Žena sa postavila hneď vedľa mňa. Rozhliadla sa po všetkých cestujúcich a rozhodla sa chytiť ťažkotonážne dievča. Pozrite, drží sa knihy, aby nemohla ustúpiť staršej žene. A ty tu stojíš s taškami.
“Nevidíte, že je v polohe?” staršia pani sa zastala úbohej ženy. “Všetci sme boli v postavení. Rodili sme na poli a potom sme išli lisovať pšenicu. Dnes môžu len sedieť a chudnúť! A potom to stará žena nevydržala:
“No, keď si rodila na poli, môžeš stáť v autobuse! Všetci cestujúci takmer padli od smiechu. Stará pani si, samozrejme, zaslúži veľký rešpekt za takéto logické riešenie absurdnej situácie.
