Nikdy v živote som nebol tak obutý. Išli sme na dovolenku, ako sa hovorí. Prídeme domov a tam cudzí ľudia: “Zaplatili sme za tento byt tri mesiace dopredu, nebudeme sa sťahovať. Najprv nám vráťte peniaze.
Môj manžel, krátkozraký muž, dal kľúče svojej milovanej matke, aby zaliala kvety. Nie susedke, ako som žiadala, ale svojej svokre, ktorá býva na druhom konci mesta a neustále sa stará o to, aby bola stále chorá. Začali sme sa obyvateľom vyhrážať políciou a oni odpovedali:
“Vedeli sme, že to nie je jej byt? Napíšeme výpoveď na ženu, ktorá nám byt prenajala, že je podvodníčka. A nebude ťažké ju nájsť – jej bývalý kolega je u príbuzných a tí nám povedali, že byt je na prenájom. Manžel prepadol panike – ako to môže urobiť, veď jeho mama ide na súd?
Neviem, ako ma presvedčil, aby sme nikam nechodili. Moja svokra nebola vôbec nervózna – bola si istá, že jej syn nedovolí, aby jeho manželka udala vlastnú matku. A my sme nemali kde bývať – nemáme iný byt, špeciálne pre takýto prípad. Tak nám moji priatelia poskytli prístrešie na jeden deň. Majú rodinu, deti. A ja som si pomyslel, prečo by sme ich mali obmedzovať?
Povedala som manželovi: “Priprav sa, ideme k tvojej mame!” “No tak, ona nás tam nepustí. Presnejšie, nepustí ťa dnu, bude šťastná. Nebudeme sa s ňou stretávať. Možno si niečo požičiame? Nasťahujeme nájomníkov a vrátime sa domov, však? Je to skvelý nápad: dať veľa peňazí cudzím strýkom a tetám, aby sa vrátili do vlastného bytu. Nie, drahý.
Moja žena povedala mojej matke, tak mojej matke! Svokra otvorila dvere a pustila nás do bytu: “Čo chcete?” “Ako to myslíš, čo chcete? Prenajali ste náš byt, kde by sme podľa vás mali bývať? Budeme bývať tu,” prešla som okolo prekvapenej svokry a vošla do bytu. “Je to, samozrejme, diera, ale to nevadí – nebudeme tu dlho.”
“To je tvoja vina, že mi syn nedáva peniaze! A ja peniaze potrebujem! Keby si nebol taký chamtivý, nikdy by som to neurobila!” Matka muža začala kričať: “Okamžite vypadni z môjho bytu!” – Dobre. Ale ja idem rovno na políciu. A s tými vašimi nelegálnymi nájomnými zmluvami sa môžete vysporiadať sami!” povedala som, ignorujúc manželov zmätok. “Poďme domov, drahá, nájomníkov vysťahujeme s políciou.”
“Zostaň,” povedala moja svokra cez zuby. “Zostaneme, neboj sa!” Tarrani v mojej hlave si spokojne mädlili ruky. Zobudila som sa o siedmej ráno. Budík som si naschvál nastavila skôr: už dlho som chcela začať ráno cvičením, ale nejako som to stále odkladala. A tu je nové miesto, dalo by sa povedať nový život. Vyšiel som do posilňovne, pustil som si hudbu a začal som hojdať nohami a robiť zhyby. – Stratil si rozum?
“Videla si, koľko je hodín?” zasyčala na mňa svokra, “ty ešte spíš? To je zvyčajne čas, keď voláš svojmu synovi, aby si zistila, čo má na raňajky. “Dnes si zaspal, však? Vidíš, akú dobrú prácu som odviedla, keď som ťa zobudila!” chvastavo som oznámila žene, ktorá sa nevyspala. Niečo si zamrmlala popod nos a odišla do kúpeľne. Bez najmenších výčitiek svedomia som jej ukradol vajíčka, ktoré sa chutne smažili na panvici.
Vzhľadom na sumu, ktorú svokra dostala za náš byt s manželom, som určite očakávala plnú penziu. Nie je mojou úlohou ju živiť, nič som jej nedal.” – Synu, tvoja žena ma zožrala! Nechcem ju vo svojom dome! Urob niečo, veď si chlap!” Svokrine výkriky sa ozývali po celom dome. “Je to čudná žena: najprv vychovala môjho manžela ako babičku a teraz si muž! A vôbec, zdá sa mi, že chcem každý deň vidieť jej rozžiarenú tvár.
Je to tvoja vina, nepatrí sa ti disponovať cudzím majetkom! Alebo možno by som mal minúť veľa peňazí na nájom, ak mám vlastný byt? Drahá mama, vždy si môžeš prenajať iný byt pre svojich nájomníkov a my pôjdeme pokojne domov. Mimochodom, budeš musieť zaplatiť upratovanie a náhradu za prípadné škody spôsobené cudzími ľuďmi na obsahu nášho bytu.
Ďakujem za raňajky, idem do práce. Manžel sa cíti dobre – dovolenka sa mu ešte neskončila a ja som z práce uvoľnená len na dva týždne. Večer ma čakalo veľmi chladné prijatie. S veľkou láskavosťou nám svokra odovzdala peniaze, ktoré dostala za náš byt: “Chýbajú tam dve tisícky, pridaj si ich sám. A vypadnite z môjho domu! A už nikdy nevkroč do tohto domu, ty sodomitský hulvát! Tvoj dom je taký pekný, že sa mi z neho vôbec nechce odísť!”
Venovala som svokre žiarivý úsmev a obrátila som sa na manžela: “Miláčik, pokračujme v prenájme nášho bytu a nadobro sa presťahujme k tvojej mame! Manžel schmatol peniaze, rozlúčil sa s mamou a zasyčal mi do ucha: “Prestaň žartovať. Peniaze nám vrátili a my sme išli vysťahovať ľudí. Nájomníkov sme vyhodili a byt sme vyčistili. Dokonca je to škoda: rád by som si pár dní zahral na nervy.
