Tento príbeh sa stal pred mnohými rokmi a v našej rodine sa dedí už niekoľko generácií.Rozhodla som sa, že sa s vami oň podelím. Moja prababička mala susedu, ženu veľmi postihnutú osudom. Mala štyri deti, z ktorých niektoré už boli dospelé a založili si vlastné rodiny. Suseda bola vždy veľmi tvrdohlavá a nikdy nechcela prijať cudziu pomoc, dokonca ani od vlastných detí.
Mala ich všetky rada, obetovala im celý svoj život a verila, že im svojimi starosťami nemôže vziať šťastie. Jedného dňa sa jej veci našli na brehu rieky. Po dedine sa šírili chýry, rozbehli sa pátracie akcie, zapojili sa všetci obyvatelia, ale telo sa nikdy nenašlo. Po niekoľkých rokoch deti po dohode s miestnym farárom postavili symbolický pomník svojej matke na kostolnom cintoríne.
Ľudia nemohli uveriť, ako veľmi deťom matka chýbala, hoci už boli dospelé. Synovia prichádzali z mesta každý mesiac zapáliť sviečku a pomodliť sa a dcéry pravidelne menili kvety za čerstvé a čistili hrob.
A jedného dňa, keď jedna z dcér upratovala, zbadala z diaľky nikoho iného ako svoju vlastnú matku, ktorá ju pozorne sledovala.Po chvíli k nej pristúpila a povedala: – Dcéra, vitaj, neboj sa, nie som zjavenie. Som rovnako živá ako ty.” Dcéra neverila vlastným očiam. Sadla si na lavičku a spýtala sa jej, prečo to urobila vlastným deťom – Mesiace ma bolelo srdce, išla som k lekárovi a vypočula si diagnózu – zostával mi rok života, možno dva…
Rozhodla som sa, že musím niečo urobiť. Rozhodla som sa, že moje zmiznutie bude vyzerať falošne, nechcela som, aby sa moje deti pozerali, ako pomaly odchádzam. Nechal som svoje veci na brehu rieky a odišiel som. Najprv do mesta a potom vlakom cez celú krajinu. Tam som našiel malú dedinku, kde sa nachádzal kláštor.
Dostala som izbu za to, že som pomáhala pri každodenných prácach v areáli kláštora – varila som, upratovala, pomáhala pri obnove kaplnky… Keď som sa presťahovala do dediny, cítila som, že to tak bude lepšie, nechcela som vám spôsobovať ťažkosti. Čas plynul, žila som ďalej a jedného dňa som o všetkom povedala matke predstavenej kláštora.
Tá mi bez váhania prikázala, aby som sa obliekla, a odviezla ma až do mesta na vyšetrenie. tam sa ukázalo, že je to pravda – bola som chorá -, ale moje choré srdce sa dalo vyliečiť a nemusela som sa tak skoro rozlúčiť so životom. rozhodla som sa, že sa na chvíľu vrátim, nečakala som, že vás dnes uvidím. Chcela som ťa pozdraviť, všetko ti povedať a poprosiť ťa o odpustenie… Nemaj mi to za zlé, dcérka, ale dlho tu nezostanem. Môj život je teraz tam, v kláštore.
