Pred tromi týždňami som išiel so synom do školy.Rozhodli sme sa na pár minút zastaviť pri autobusovej zastávke, aby sme skontrolovali jeho telocvičný úbor v batohu. Potom som si už z diaľky všimol, že k nám smeruje staršia, na prvý pohľad chorľavá žena.
Prišla k oknu a zľahka zaklopala. Otvoril som okennú tabuľu a ona sa ma s výraznou nádejou v hlase spýtala: – Dobrý deň, ste taxikár? Odmietol som a ona sa s rezignáciou vzdialila neďaleko. požiadal som syna, aby sa sám postaral o hľadanie oblečenia, a vyšiel som von, aby som o tej žene zistil viac.
– Myslel som, že ste taxikár, niekedy tu zastavujú. Potrebujem sa dostať do nemocnice – Pre mňa to nie je ďaleko, asi tri kilometre, nastúp, odišli sme. Veľmi ťažko dýchala, videl som, aké má problémy s bežnou konverzáciou.
Povedala mi, že každý deň chodí do nemocnice autobusom, ale dnes ráno husto snežilo a ona to nestihla a ďalší autobus mal odísť až o hodinu neskôr. Počúvala som, čo hovorí, a pri každom jej slove som cítila obrovskú nespravodlivosť. Keď sme dorazili na miesto určenia, siahla do tašky po peňaženku… – Rozhodne si od vás nevezmem ani zlotý, – protestovala som rozhodne.
– Toľko si toho v živote prežila, za všetko si už v živote zaplatila. Do očí sa jej tisli slzy, vystúpila z auta a poďakovala sa mi úklonom. A ja, zdravý tridsiatnik, som sedel s hrčou v hrdle a sledoval, ako odchádza.
Nesmierne sa hanbím, že v takej rozvinutej krajine sa nevieme postarať o starších ľudí.Hanbím sa, že starší ľudia sa musia starať o také veci, ako je cesta k lekárovi. Milí čitatelia, ak poznáte niekoho, kto potrebuje pomoc s takýmito jednoduchými prácami, pomôžte, ako môžete.Odvezte ich k lekárovi, prejdite cez ulicu, nakúpte… Postarajme sa jeden o druhého!
