Keď som mal devätnásť a môj brat dvadsaťtri rokov, zdedili sme po rodičoch dvojizbový byt.Brat už dokončil štúdium a vrátil sa do rodinného domu, zatiaľ čo ja som ešte študoval v inom meste. Takže môj brat tam žil sám. Počas štúdia som domov nechodil, pretože som pracoval na plný úväzok.
Vrátil som sa až o niekoľko rokov neskôr, po získaní titulu. V tom čase si môj brat priviedol domov svoju priateľku, ktorá si bez môjho súhlasu osvojila obe izby. Žiadal som uvoľnenie jednej z izieb. Basia, ako ju volali, musela ustúpiť.
Po dvoch mesiacoch života u nich som si uvedomil, že si tu nenájdem slušnú prácu, a tak som sa vrátil do mesta, kde som študoval.O niečo neskôr sa môj brat a Basia vzali.Mimochodom, ja som nebol pozvaný. Potom som sa niekoľko rokov nevrátil domov.
Keď som sa však oženil a prišla otázka hypotéky, rozhodol som sa predať svoj podiel na rodinnom byte a z výťažku splatiť časť úveru. Prišiel som a o svojich plánoch som povedal bratovi.
Nepáčilo sa mu to, pretože sa už považoval za jediného majiteľa bytu. “V tom prípade odkúp môj podiel,” povedal som mu. “Nemám toľko peňazí,” odpovedal brat.
– Takže predávame,” odpovedal som. Brat ma požiadal, aby som počkal štyri mesiace. Súhlasil som. Po uplynutí tohto obdobia som musel prísť znova, pretože môj brat nebral telefón.
Basia sa ma snažila nepustiť dnu, ale varoval som ju, že zavolám políciu – Čo ste sa rozhodli? – spýtal som sa brata – Rozmyslel som si to.
Nemôžem si dovoliť hypotéku.” Odpovedal: “Dobre. Tak prenajímam svoju časť bytu zahraničným robotníkom.
Určite sa tam zmestia aspoň štyri postele – nájomníci! Máme deti! Zachovaj si slušnosť,” zakričala Basia. “Dva týždne,” povedal som pevne.
– ‘Potom buď predám svoj podiel, alebo pustím nájomníkov. Hovorte si, čo chcete, ale môj plán vyšiel. Môj brat rýchlo našiel peniaze, aby ma vyplatil, ale pre nich som teraz nepriateľ číslo jeden.