S manželom sme dlho odkladali kúpu nového auta.Naše staré bolo úplný šmejd, za jeden mesiac som mohla manželovi zavolať päťkrát, pretože sa pokazilo uprostred cesty.
Ale naše staré auto sme aj tak nemali v úmysle predať: nové sme mali neskôr považovať za luxusný doplnok a ten sme chceli časom obnoviť.
Najazdili sme takmer 50 kilometrov a kúpili sme už ojazdené auto, ale bez nehôd a s nízkym počtom najazdených kilometrov. Predchádzajúci majiteľ auta si všetko zariadil, vyčistil a pripravil auto sám. Boli sme veľmi šťastní – a tak sa to začalo.
So svokrou sme neboli veľmi v kontakte, hoci bývala pár krokov od nás.Neprišla, nezavolala, len občas sme ju s manželom navštívili.Ale aj tak boli tieto stretnutia super, vždy boli len témy o politike a cirkvi, nič o tom, ako sa nám darí, ako je na tom naše zdravie… A keď sme si kúpili auto… Povedala niečo ako:
– To je dobre, že ste si ho kúpili. Budem ho často používať. To sedadlo vpredu je pre mňa. Nikoho iného nepozývajte.
A občas: – Chcem ísť na výlet so svojimi vnúčatami! Koľko ľudí sa zmestí do auta: – Dúfam, že máte klimatizáciu. V lete ma budete voziť na trh – Máte tu rádio? Ak nie, určite si ho kúpte. Bez hudby už nejazdíte – Konečne je tu miesto, môžem si vyložiť nohy.
Odviezol by si ma k starej známej, presťahovala sa neďaleko Varšavy a nedávno sme s manželom plánovali výlet. Kúpili sme si na dva dni nocľah v horách a deti sme dali mojej sestre. Manžel o tom zbytočne povedal svojej matke.
Hneď ako to počula, začala si mädliť ruky a hovorila, že ide s nami.Jazda autom pre ňu bývala utrpením, ale teraz – klimatizácia, veľa priestoru, všade čisto a bezpečne. Už ma to naozaj nebaví. Nepočítali sme s ňou a teraz nechce ísť ani k lekárovi o dve ulice ďalej, len sa tlačí do nášho auta.