Vždy som bola hrdá na to, že som porodila a vychovala úžasného syna.Ale pred tromi rokmi sa v našej rodine stala hrozná tragédia, ktorá ma prinútila začať pochybovať: naozaj som vychovala dobrého a láskavého človeka?
Moja nevesta zomrela počas pôrodu. Môj vnuk zostal bez matky. Môj syn znášal stratu svojej milovanej tak ťažko, že nechcel vidieť svojho syna. Rodičia mojej manželky sa tiež nemohli alebo nechceli postarať o dieťa.
Nemohol som ho však takto nechať a vzal som si ho k sebe. Neviem, či mu dokážem nahradiť rodičov, ale snažím sa zo všetkých síl. Môj syn sa stal chladným aj voči mne. Nemôže mi odpustiť, že som mu vzal dieťa.
Keď sledujem synovo správanie, kladiem si otázku: dokážem zo svojho vnuka vychovať dobrého, citlivého, láskavého a ušľachtilého človeka?Myslí si, že som ho zradila, keď som si vzala dieťa. Možno má pravdu.
Možno som ho nemal brať preč. Možno som ako matka mala svojho syna podporovať bez ohľadu na to, čo urobil. Ale keď sa pozriem na toto nevinné stvorenie, pochopím, že som nemohla urobiť inak. Ako môžem tento zázrak darovať sirotincu?Čo ho tam čaká?
Kto z neho vyrastie? Ako dopadne jeho osud?Tieto otázky ma sužujú. Akoby som bol postavený pred voľbu: buď môj syn, alebo moje svedomie. Vybral som si to druhé. Neviem, či Boh moju voľbu prijme, alebo ju odsúdi. Sotva zvládam starostlivosť o vnuka. Koniec koncov, už nie som taká mladá, ako keď som vychovávala svojho syna.
Priatelia mi ponúkajú pomoc, ak je to potrebné, ale snažím sa všetko robiť sama. Môj vnuk je pokojný a poslušný chlapec. Aj keď v tomto smere som mala šťastie. Dúfam, že to zvládnem a že všetko bude v poriadku.
