Zazvonil mi telefón. Dobre som vedel, že volá Maria.Vždy volala len z jedného dôvodu – aby sa niekto postaral o jej syna. Bol to neuveriteľne rozmaznaný chlapec, veľmi náročný a nikto si s ním nevedel poradiť.
Rozhodla som sa, že ho nevyzdvihnem, nechcela som s týmto dieťaťom sedieť a trhať si nervy. Spomenula som si, keď u mňa zostal naposledy, bolo to pred rokom. Maria mala nejaké povinnosti v práci, veľa povinností a nechala syna u mňa – Postaraj sa o Grzesa, bude ťa počúvať.
Zdal sa mi ako milý chlapček. Rozmýšľal som, prečo nikto z príbuzných nechcel, aby zostal s nimi. Dokonca ani jeho vlastná babička by ho bez Márie nezniesla.Ale teraz som všetko pochopila. Tie tri dni boli veľmi dlhé a ťažké.
Grzesiek nemal rád jedlo, dokázal prevrátiť tanier s večerou na podlahu a potom všetko zamazal papučami. V obchode by vzal akýkoľvek tovar, hodil sa na zem a plakal, aby mu ho kúpili. Keď som telefonoval so šéfom, chlapec začal zámerne vykrikovať vulgárne slová. Našťastie šéf situáciu pochopil, hoci to bolo veľmi nepríjemné.
Raz som si kúpil balíček sladkostí. Chlapec si najprv vypýtal jeden, potom dva a nakoniec päť. Dával som mu cukríky, až kým som si neuvedomil, že v balíčku zostala menej ako polovica, a že toľko cukríkov nie je pre dieťa zdravé.
Začal byť hysterický. Nemohla som ho upokojiť, kričal “daj mi cukrík” a na nič iné nereagoval.Nehodlal som to ďalej tolerovať a odviezol som chlapca späť k babičke. Mária sa, samozrejme, urazila, ale mne to už bolo jedno.
Telefón zazvonil po piaty raz, musel som ho zdvihnúť – Ahoj bratranec, prečo si to tak dlho nebral? Chcela som sa ťa spýtať, možno by si sa chcel postarať o Grześka, nikto to nedokáže a mne na tom veľmi záleží.
Úprimne, nič som nepočula, v hlave sa mi už premietala predstava nočnej mory s týmto chlapcom – No, súhlasíš? Je to len na pár dní – Mária, ak sa ti podarilo vychovať dieťa tak, že ho všetci príbuzní odmietajú, tak si najmi opatrovateľku.
Minule mi dal poriadne zabrať a je mi ľúto, ale nemám nervy a silu starať sa o tvojho rozmaznaného syna – Ako sa nehanbíš, veď sme rodina… Nechcela som ďalej počúvať a vypla som telefón. Povedz mi, či sa mýlim?Starať sa o cudzie dieťa je len dobrá vôľa a ona to vyžaduje, akoby to bola naša povinnosť.
