Raz som opustila svojho manžela, pretože som ho už nepotrebovala.Keď sa ma niekto opýta na môjho bývalého, môžem hovoriť len o tom, ako dobre jedol a spal.
To bolo všetko, čo sa dalo povedať o našom manželstve, nechcel pracovať. Nakazil nášho syna svojím zlým príkladom.
Po rozvode som prežívala ťažké obdobie. Žila som so svojou matkou, ktorá sa starala o môjho syna. Pracoval som pre troch ľudí a na dva plné úväzky. Moja matka mi stále vyčítala, že som zlá matka, že sa dieťaťu dostatočne nevenujem.
Nepracovala som nadarmo, kúpila som si dvojizbový byt a potom som si syna vzala k sebe.Myslela som si, že konečne budem môcť spomaliť. Ale nie: moja mama ochorela, musela som ju prijať a pracovať na jej liečbu.
Neskôr som si uvedomil, že som prišiel o syna. Mal vtedy 16 rokov, ale nedokázal si ani sám uvariť jedlo, umyť po sebe riad, zbaliť si tašku do školy. Mama ho vychovávala pod tienidlom. Keď som sa s ním snažila hovoriť ako s dospelým, utekal za babičkou a sťažoval sa jej. Bol to dospelý, zdravý chlapec, dvakrát väčší ako jeho babička, a takto sa správal.
Myslela som si, že dospelosť ho zmení, ale mama ho nechcela pustiť na univerzitu s tým, že dieťa ešte nie je rozhodnuté. Do práce nešiel, lebo je ešte mladý a ako matka by som ho nemala zaťažovať prácou tak ako seba. Roky plynuli, dvadsaťdvaročný chlapec nedospel, len si pýtal peniaze na svoje večierky.
A pred mesiacom priviedol domov tehotné dievča, stále som v šoku. Vyhodila som ho z domu, samozrejme, že išiel k babičke. Matka mi zavolala a povedala: – Staneš sa babičkou, tvoje dieťa má také dobré správy, a ako si sa zachovala?
– Už nie je dieťa, ale otec. Teraz je jeho povinnosťou pracovať a podporovať svoju rodinu. Mne do toho nič nie je. Ničím sa nelíši od svojho otca a raní ma pri srdci, keď počujem, ako sa matkám vyčíta, že vychovávajú lenivých a neúspešných ľudí.A predsa to nie je to, čo som chcela….