Po babičke som zdedil dvojpodlažný dom s pozemkom, ale aby ste si nemysleli, že som ho dostal len tak, musím poznamenať, že dom pred niekoľkými rokmi vyhorel a pred rokom som sa rozhodol, že sa mu budem venovať seriózne.
Peniaze na opravu som si zarobil: na stavebný materiál, na tím, na výdavky tretích strán – na všetko, čo s týmto podnikaním súvisí.
Všetko som robil aj doma, či už išlo o potraviny, oblečenie alebo domáce potreby. Môj manžel zarábal veľmi málo a z celkového platu prinášal domov len 5 000 hrivien.
Časť peňazí išla na výživné pre deti z predchádzajúceho manželstva (výživné pre mladšiu a školné pre staršiu), takže to bolo vcelku pochopiteľné. Keď som ho cestou domov požiadala, aby niečo vybral v obchode, urobil to, ale s nevôľou, a potom mi to dlho pripomínal.
Dokonca som si na takýto život zvykla, ale jeho nedávna požiadavka ma ohromila. Manžel prišiel jedného dňa z práce a povedal, že mu musím zaregistrovať časť domu. Povedal, že nechce pracovať v dome, kde je nikým.
Pod pojmom “pracovať” rozumie pýtať sa brigádnikov, ako to ide, a niekedy im priniesť, čo som si objednal za svoje peniaze. Ide o to, že nie sme ani registrovaní… sme civilní partneri, a to je požiadavka.
Príbuzní mi to neodporúčajú a manžel hovorí, že tým ukážem, či si ho naozaj vážim, alebo som si na neho len zvykla a žijem zo zotrvačnosti. No, neviem… Nemyslím si, že by bolo správne prepisovať časť domu na neho. Nemám záruku, že neprepíše časť môjho domu na svoje deti…
