Keď mal Oleh tri roky, jeho otec opustil rodinu. Zoznámil sa s inou ženou. Olegova matka pred rozvodom často nechávala dieťa u svojich rodičov a teraz jej nezostávalo nič iné, len im ho dať na výchovu.
Bolo veľmi ťažké skĺbiť pracovné zmeny s výchovou syna. V tom čase Andrej Ivanovič a Mária Michajlovna práve absolvovali zaslúžený odpočinok. Ešte sa nepovažovali za starých a vrhli sa do procesu výchovy svojho vnuka. Ako sa v takýchto prípadoch hovorí, človek nemôže niesť svoju vlastnú váhu. A syn vlastnej dcéry je tiež bremeno. Starší ľudia žili vo svojom dome na okraji mesta. Spočiatku sa Olehova matka každý deň po práci ponáhľala za synom. Potom sa zoznámila s jej manželom.
Čoskoro svoj vzťah zlegalizovali. Keďže však boli legálne zosobášení, neponáhľali sa vziať Oleha k sebe. Jeho vlastný otec sa o ňom vôbec nezmienil. Vyrastal teda u starých rodičov, ktorí ešte žili. Neskôr si starí rodičia už nevedeli predstaviť svoj život bez vnuka. Aj keď vyrástol, zostal pre nich dieťaťom. Po skončení školy Oleg nastúpil na univerzitu. Po skončení štúdia sa úspešne zamestnal v kancelárii veľkej mestskej spoločnosti. Jedného dňa Oleg ochorel a išiel na vyšetrenie. Tam si všimol mladú zdravotnú sestru. Oleg sa s ňou zoznámil. Dievča sa volalo Olesja. Pochádzala z dediny. Počas štúdia na vysokej škole bývala na internáte.
Potom si so svojou priateľkou prenajali jednoizbový byt pre dvoch. Osud tomu chcel, že Oleg si s nevlastným otcom nerozumel, a tak namiesto rodičov priviedol na stretnutie so starými rodičmi svoju priateľku. Andrejovi Ivanovičovi a Marii Michajlovne sa dievča páčilo a ponúkli mladému páru, aby u nich po svadbe býval, najmä preto, že druhé poschodie dvojposchodového domu bolo voľné. Olesia bola plaché dievča. Pomáhala v domácnosti a nebolo to prvýkrát, čo musela stáť pri sporáku. V druhom roku manželstva si Olesja uvedomila, že čaká dieťa. A jej manžel ju okamžite obklopil ešte väčšou starostlivosťou a pozornosťou. Zdalo sa, že po narodení dieťaťa sa rodina ešte viac upevní. Tak to aj bolo, ale len spočiatku, po prepustení z nemocnice.
Dieťa bolo nepokojné. V noci sa často budilo. A potom si pomýlil deň s nocou. Oleg si na tento režim nezvykol a čoskoro sa presťahoval do vedľajšej izby na druhom poschodí. Tam však stále počul dieťa a začalo ho to čoraz viac iritovať. Olesia chápala, že jej manžel musí každé ráno chodiť do práce, a zo všetkých síl sa snažila syna upokojiť. Časom sa dieťa vrátilo do normálu. Oleg však stále zostával vo vedľajšej izbe.
A potom začal čoraz častejšie zostávať v práci do noci. “Možno niekoho má,” pomyslela si Olesja a hneď tú myšlienku zahnala: “To nemôže byť, Oleg taký nie je. Chlad vo vzťahu s manželom postupne prenikal do každého kúta jej duše. Olesia sa pokúsila zavolať manželovi, aby sa s ním úprimne porozprávala, ale on ju odstrčil. Olesja nosila svoju nevôľu v sebe, nechcela staršieho človeka rozrušiť. “Potrebujeme si od seba len oddýchnuť,” rozhodla sa Olesja. A jeden víkend Olesia požiadala manžela, aby ju aj s dieťaťom zobral k jej rodičom.
– Chcem tam zostať niekoľko týždňov,” povedala. Oleg bol zrazu veselší a Olesja si to nemohla nevšimnúť. Dedina, v ktorej žili Olesjini rodičia, bola od mesta vzdialená dvesto kilometrov. Oleg urobil, o čo ho manželka požiadala. Prešiel týždeň. Jedného večera prišiel Oleg domov s niekým iným. “Zoznámte sa s Kristínou,” predstavil dievča stojace vedľa neho starým rodičom.
Starým ľuďom sa vysoká, dlhonohá blondínka s dlhými mihalnicami a žiarivým rúžom na perách očividne nepáčila. “To je ale zázrak,” povedal Andrej Ivanovič. “A toto je moja priateľka,” povedal Oleg, vôbec sa nehanbil, “a teraz tu budeme žiť s ňou.” “Oleg, čo to hovoríš!” rozhorčila sa jeho stará mama, “to vôbec nemáš svedomie! A čo Olesja a dieťa? Kam ich vezmeš?” – “Rozvádzam sa s Olesjou.” – “No, to budeme takto stáť na prahu?” – Christina prerušila rozhovor. – Presne tak, – povedal Andrej Ivanovič hrozivo, – neviem, kde budete žiť, ale môžem vám s istotou povedať, že sem nepatríte.” – Oleg, poďme, nie sme tu vítaní, – prikázala Christina.
Po ich odchode sa Andrej Ivanovič a Mária Michajlovna dlho nemohli spamätať. “Čo budeme teraz robiť?” spýtala sa Mária Michajlovna manžela. “Zajtra sem privediem Olesju,” odpovedal manžel. “Možno sa Oleg spamätá,” navrhla Mária Michajlovna. “Nie som si istý,” odpovedal manžel, “nepozerali sme naňho. Veď sme to boli my, kto ho od troch rokov vychovával. Andrij Ivanovič mal tri deti. Všetky žili v tomto meste.
V ten večer Andrij Ivanovyč zavolal vnukovi Viktorovi: “Víťa, zajtra musíme priviesť Olesiu a dieťa z dediny. Môžeš to urobiť?” “Dobre,” súhlasil vnuk. Na druhý deň išli Andrij Ivanovyč a Viktor vyzdvihnúť Olesju. “Prečo neprišiel Oleg, je chorý?” Olesja bola znepokojená. “Má veľa práce,” musel klamať Andrij Ivanovyč. Až doma Olesju zasvätil do situácie. “Neplač, Olesja,” upokojoval ju Andrij Ivanovič, “tento darebák nie je hoden tvojich sĺz.” “Nezostanem tu dlho, idem k rodičom,” povedala Olesja cez slzy.
– Si matkou nášho pravnuka a my ťa nikam nepustíme. Ako to vyzerá vo vašej dedine? Žiadna práca, žiadna škola. Tu žijete so svojím synom. Čoskoro sa starí rodičia dozvedeli, že ich kedysi milovaný vnuk si prenajal byt pre seba a Chrystynu a na svoje dieťa nedal ani cent. – “Nemôžem ti sedieť na krku,” povedala raz Olesja starým rodičom (nedávno ich tak začala nazývať), “musím chodiť do práce a dieťa je ešte malé.”
“Urobíme to takto, vnučka,” povedal starý otec na adresu Olesje, “zajtra pôjdeš napísať žiadosť o výživné. Plat má dobrý a časť z neho musí dať synovi. Ak to nechce robiť dobrovoľne, urobíme to inak. Oleg sa nahneval, keď sa dozvedel, že bude musieť platiť výživné. “Prídu z ich dediny a potom ti dajú vodičský preukaz,” podporila ho Kristína, “možno by si si mal urobiť skúšku, keby náhodou bola s niekým iným. “To je v poriadku,” pokračovala Christina, “tvoji starí rodičia nebudú žiť večne.
Príde čas, keď Olesju vystavíme. Andrij Ivanovič si tiež myslel, že on a jeho manželka nebudú žiť večne. A jedného dňa daroval Olesjovi darovaciu zmluvu, podľa ktorej všetok majetok, ktorý patril jemu a jeho manželke, prešiel na Olesja. – Samozrejme, ďakujem, ale voči Olegovi to asi nie je celkom spravodlivé, lebo je to predsa len tvoj vnuk, – povedala Olesja. – Nevykonal voči tebe spravodlivosť, – povedal Andrej Ivanovič, – a my len obnovujeme spravodlivosť.
