Volám sa Wojciech a mám tridsaťsedem rokov. Žijem v Katoviciach.Mám milovanú manželku a vychovávame dve deti. Keď som bol ešte slobodný, prenajímal som si jednoizbový byt. Po svadbe sme tam s manželkou začali bývať spolu. Tam sa nám narodil prvý syn. Veľmi sme chceli bývať vo väčšom byte, ktorý by nám patril, ale nebolo to také jednoduché.
Bol som jediný pracujúci a moja milovaná bola na materskej dovolenke a s financiami to bolo, mierne povedané, ťažké. Vedel som, že by sme si mohli vziať hypotéku, ale môj plat bol “na čierno”, tak ktorá banka by súhlasila?
Pred dvoma rokmi nám bol osud naklonený – mali sme možnosť kúpiť si byt. Zistili sme, že jeden z našich priateľov súrne predáva svoj trojizbový byt, pretože dostal prácu vo Varšave. Cena bola veľmi atraktívna.
A išlo o to, že väčšinu peňazí som už mal vyzbieraných, chýbalo len stotisíc zlotých. Nechcel som si brať peniaze z banky s obrovským úrokom, a tak som sa rozhodol požiadať o pomoc svoju svokru. Mala úspory a ja som určite vedel, že má takú sumu. Myslel som si, že bude šťastná, že máme také šťastie, chcel som zlepšiť naše životné podmienky.
Na moje prekvapenie ma však odmietla. Povedala, že všetky peniaze dá svojmu synovi, pretože si chce kúpiť nové auto. Najhoršie však bolo, že on už auto mal a nepotreboval ho. Chcel sa len predviesť pred kamarátmi. Samozrejme, že sme boli s manželkou veľmi rozrušení, ale aj tak som sa nemienil vzdať a nechať si ujsť takúto príležitosť.
Z banky som si vybral päťdesiattisíc zlotých a zvyšnú sumu mi požičal jeden z mojich priateľov. Nemôžem povedať, že by som sa na svokru hneval a začal sa k nej správať inak, len som si uvedomil, že sa na ňu nedá spoľahnúť, pretože jej prioritou bol jej syn. Ale život je bumerang, ktorý zasiahol aj ju.
Pred týždňom za nami prišla a požiadala nás, aby u nás mohla chvíľu bývať.V jej byte prebiehala rekonštrukcia a ona a jej syn sa nevedeli dohodnúť. Svokra sa sťažovala, že nemá kde bývať a že syn je nevďačný a bezcitný. Odmietol som ju rovnako, ako ona kedysi odmietla mňa. Jediné, na čom jej vtedy záležalo, bol jej syn, takže teraz ho nechala ísť a spať v aute. V rodine si ľudia buď pomáhajú, alebo žijú ako cudzinci. Neexistujú žiadne výnimky.
