S manželom sme sa vzali pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Bolo to v čase, keď som práve skončila školu a chcela som ísť na univerzitu.S Alexejom, mojím manželom, sme sa spoznali už v mladom veku, pretože sme pochádzali z rovnakej dediny.
Spočiatku sme chceli mať veľkú rodinu, ale Boh nám dal len dve deti: dcéru Iwonu a syna Patrika. Ivona je o dva roky staršia ako jej brat a od detstva sú nerozluční.
Napriek vekovému rozdielu chodili brat a sestra spolu na prechádzky, zdieľali tajomstvá a vždy sa navzájom podporovali. Niekedy dcéra hovorila: “Načo mi sú kamaráti, keď mám takého super brata? Vždy je pri mne a navyše mi pomôže radou. A pritom vo mne nevyvolá žiarlivosť, ako to robia ostatní.”
Nemohla som sa z toho tešiť, pretože v mnohých rodinách deti medzi sebou súperia, hádajú sa, ale moje deti robili pravý opak. Keď Iwona skončila školu, išla na univerzitu.Žila naďalej s nami a po dvoch rokoch sa na tú istú univerzitu dostal aj Patrik. Začali spolu opäť tráviť celé dni, až kým sa Iwona nevydala a neodsťahovala sa k manželovi. Na druhej strane Patrick dokončil štúdium a potom sa oženil so spolužiačkou.
Natália, moja nevesta, sa mi páči. Je to pokojné a tiché dievča. Po svadbe začal mladý pár bývať v našom byte. Patrik chcel u nás chvíľu bývať, aby ušetril príspevok na hypotéku. Nebudem tvrdiť, že bývanie so svokrou bolo problematické, ale boli chvíle, keď sme si nerozumeli.
Na druhej strane Iwona bývala v byte svojho manžela, ale ten ju nemohol zaregistrovať – mama, on má veľa práce. Má prácu a tam sa treba babrať s papiermi, preto ma ešte nezaregistroval, ale čoskoro sa tak stane,” povedala jej dcéra. Neskôr si Patrick zobral hypotéku a presťahoval sa.
Vzťah medzi bratom a sestrou ochladol, hoci predtým robili všetky rozhodnutia spoločne a navzájom si radili. Myslela som si, že je to všetko spôsobené tým, že si obaja založili rodiny, ale mýlila som sa. Jedného dňa za mnou prišiel syn a hovorí: – Mami, chcel som sa ťa spýtať, kedy s otcom napíšete závet? – Myslím, že je ešte skoro o tom hovoriť. Tvoj otec a ja máme len necelých 50 rokov, máme pred sebou ešte veľa života.
Chceme si otvoriť malý podnik. – Podelil som sa so synom – Áno, to je veľmi dobré. Ale rozdeliť byt rovným dielom medzi mňa a Ivonu? Potom ho predáme a peniaze si rozdelíme. Tak to bude lepšie.
Môj syn odišiel, ale nemohol som sa zbaviť pocitu, že môj vlastný syn začal túto tému otvárať tak skoro.O týždeň neskôr zavolala Iwona. Žiadala, aby väčšia časť bytu pripadla jej – Patrik má aspoň byt a ja bývam s manželom, ktorý ma ešte neprihlásil – Čo ťa prepadlo? Ty a tvoj brat. Jedna téma.
Nehovorte s nami takto! Môj otec a ja sa na ten svet ešte nechystáme – ale prečo sa hneváš, mami? Veď kto vie, čo sa stane zajtra. – odpovedala mi. Teraz sa bojím o svoj život: veď kto vie, čo majú v pláne. A robia na to také dvojzmyselné narážky. S manželom sa snažíme s našimi deťmi komunikovať čo najmenej.
