Odkedy sa poznáme, žila som v presvedčení, že jeho rodičia nie sú jeho biologickí rodičia.Hovoril o tom, ako trpel z ich rúk, že jeho matka prišla o prvé dieťa a neskôr si ho adoptovala. Teraz sa zrazu rozhodol priznať mi pravdu. Boli sme manželia tri roky.
Nemáme spolu deti a teraz som pochopila, že je to možno dobre. Rozmýšľam, ako s ním môžem ďalej žiť? Zdá sa, že sa necíti vinný, neprejavuje mi žiadnu empatiu. Ako sa môže takto správať k svojim blízkym? Všetko sa to začalo pred tromi rokmi, keď sme sa zoznámili na zoznamke. Po dvoch týždňoch sme začali spolu bývať v prenajatom byte. Mám dcéru z prvého manželstva, teraz má osemnásť rokov.
Dcéra žila v jednej izbe, my s manželom sme bývali v kuchyni. Po mesiaci povedal, že musí ísť za prácou do zahraničia. Nakoniec sa po týždni vrátil s odôvodnením, že preňho nikde nie je práca. A ja viem, že sa vôbec nesnažil nájsť si prácu, chce žiť len na môj úkor. Mnohokrát sa k mojej dcére správal hrubo a často som sa jej musela zastať.
Nedávno mi triezvy oznámil, že by som mal svoju dcéru vyhodiť z domu. A tým sa prekvapenia neskončili. Ukázalo sa, že mi tri roky klamal o svojej minulosti. Rozprával mi o tom, ako si ho jeho rodičia adoptovali a ako s ním zle zaobchádzali, a ukázalo sa, že sú to jeho biologickí rodičia.
Nechápem, ako mohol celé tie roky klamať a tvrdiť, že ho jeho matka neporodila.Ako mohol takto okradnúť svojich rodičov za ich chrbtom? Cítim sa sklamaná a podvedená. Teraz zvažujem našu budúcnosť a rozmýšľam, či má zmysel v tomto vzťahu pokračovať. Musím sa zamyslieť nad tým, čo bude najlepšie pre mňa a moju dcéru, ktorá bola pre mňa vždy na prvom mieste.
Dúfam, že sa mi podarí urobiť správne rozhodnutie, a poviem vám, že aj pri rozhovoroch s mojimi najbližšími priateľmi som si uvedomila, že mnohí z nich si za posledných pár rokov všimli zmeny v mojom správaní. Stal som sa uzavretejším, vyhýbal som sa spoločenským stretnutiam a zriedkavo som prejavoval svoje city. Boli dni, keď som sa cítila úplne stratená a mala som strach z toho, čo prinesie budúcnosť našej rodiny. Premýšľala som, či sa mi niekedy podarí získať pocit istoty a dôvery.
Moja dcéra, hoci už dospelá, tiež pociťovala dôsledky tejto ťažkej situácie. Všimla som si, že sa začala viac zamykať vo svojej izbe a jej známky v škole klesali. Viackrát som uvažoval, či sa s ňou mám porozprávať, vysvetliť jej celú situáciu, ale bál som sa jej reakcie.
Chcel som ju ochrániť pred celým tým chaosom. Len som sa čudoval, kde sa v mojom živote vzal ten klamár, ktorého mám teraz za manžela.Bol taký skutočne od začiatku našej známosti, alebo ho za tie roky niečo zmenilo? Možno to bola moja chyba? Mohol som urobiť niečo inak, aby som sa tejto situácii vyhol? Tieto otázky sa mi preháňajú hlavou každý deň.
Myslím, že v prvom rade musím myslieť na seba a na svoju dcéru. Naše šťastie a blaho sú na prvom mieste. Teraz stojím pred ťažkou voľbou – či pokračovať v tomto toxickom vzťahu, alebo sa odrezať od minulosti a začať odznova. Jedno je isté – už nemôžem byť tým istým človekom ako predtým.
