Neviem, čo sa stalo mojej matke. Pred niekoľkými dňami mi zavolala, že je chorá, a požiadala ma, aby som sa o ňu postaral. Nerozmýšľal som nad tým, zbalil som si kufre a išiel som sa o ňu postarať. Myslel som si, že to bude príležitosť prehĺbiť náš vzťah, ktorý bol vždy trochu chladný.
Na poslednú chvíľu ma však mama naozaj prekvapila. Keď som prišiel, očakával som vďačnosť, hoci malú, a ona spustila hádku, že som si prišiel nárokovať majetok.Uviedla, že keď som sa dozvedel o jej chorobe, len som dúfal, že rýchlo zomrie a prevezme dom. Som v šoku – čo tu robíte? – spýtala sa s nedôverou – čo tým myslíš? Prišiel som pomôcť, – odpovedal som prekvapený jej reakciou.
– Nepotrebujem tvoju pomoc,” vybuchla. – “To som si myslela, že prídeš a vezmeš si to, čo zo mňa zostalo! Si nevďačná – čo to hovoríš! Volal si, že si chorý. Zbalila som si kufre a prišla som, aby som bola pri tebe, aby som ťa podporila… – Prišla si, lebo len čakáš, že zomriem! Nečakáš, aby si mi zobral všetok majetok!
Dom som už odovzdal tvojej sestre, – bol som šokovaný – Anna? Veď ona ťa ani nenavštevuje! Mama sa na mňa nahnevane pozrela – Má na to svoje dôvody! A ty?Prišiel si sem, lebo si počul, že som chorý, však?Počítal si s tým, že po mojej smrti dostaneš všetko – ako to môžeš povedať? – Kričal som. – Veď ťa milujem a chcem ti pomôcť!
– Neklam! – zakričala mama. – Vždy si mi závidel to, čo som mala. Vždy si chcel mať viac ako ja. A teraz vidíš svoju šancu a snažíš sa ju využiť – to nie je pravda! – Poprel som to. – Nikdy som ti nič nezávidel. Nezáleží mi na tvojom dome ani na tvojich peniazoch. Záleží mi len na tvojom zdraví a šťastí v starobe – Ha, to je dobré! – zasmiala sa ironicky mama.
– A čo ty vieš o šťastí? Žijete sama, nemáte manžela ani deti, nemáte úspory, dokonca ste si nemohli kúpiť ani vlastné auto. Čo ty vieš o živote – ja viem viac ako ty! – Odpovedal som. – Žiješ v minulosti a nevieš sa tešiť z toho, čo máš. Namiesto toho sa na všetko a na všetkých sťažujete. Nevážiš si ľudí, ktorí ťa majú radi a chcú ti dobre!
Moja sestra je nevďačná a bezcitná. Nezáleží jej a nikdy jej nezáležalo na našej matke, ktorá je chorá a osamelá.Už roky ju neprišla navštíviť, nezaujíma sa o jej život, s ničím jej nepomáha. Len občas zavolá, aby sa opýtala na počasie alebo na to, čo robí. A teraz, keď sa dozvedela, že jej mama má veľa úspor, zrazu sa ozve a nejakým zázrakom ju presvedčí, aby na ňu previedla celý dom. A potom je tu jej mama…
Zaslepená tvrdí, že jej sestra si to zaslúži, lebo musí znášať naše hádky a nevraživosť. Je to škandál a nespravodlivosť. Nedovolím, aby ju takto okrádali a zneužívali. Moja sestra si nezaslúži nič iné ako pohŕdanie a nenávisť. Ešte neviem, čo mám robiť, ale v srdci cítim, že to tak nemôžem nechať.
Tento majetok, ktorý mi chce sestra vziať, je plodom tvrdej práce nášho otca, ktorý pred niekoľkými rokmi zomrel. Otec veľa pracoval, aby zarobil peniaze na tento dom, na auto, na budúcnosť pre nás všetkých. Bol to dobrý človek a miloval našu mamu. Aj ona ho milovala a starala sa o neho až do konca.
Zaslúžia si úctu a vďaku, nie aby sa ich dcéra pokúšala podvádzať a okrádať ich. Naša hádka trvala hodinu. Mama sa čoraz viac rozčuľovala a hádzala mi do tváre tie najhoršie obvinenia a urážky. Snažil som sa ju upokojiť a vysvetliť jej, že sa mýli. Ale bolo to bezvýsledné.
Mama bola slepá k mojim argumentom a pocitom. Nakoniec som to nevydržala a s plačom som vybehla z domu. Teraz sedím na lavičke v parku a neviem, čo mám robiť. Mám sa vrátiť k mame a pokúsiť sa s ňou zmieriť? Mám ju nechať na pokoji a vrátiť sa k svojmu životu?
