Volám sa Olesya, môj manžel sa volá Volodymyr, spoznali sme sa, zamilovali sme sa, vzali sme sa a rozhodli sme sa, že potrebujeme byt, prečo by sme platili nájom strýkovi, keď si môžeme kúpiť byt s hypotékou a platiť za vlastné bývanie.
Tak sme to urobili, ale nemali sme dosť peňazí na zálohu, tak sme sa rozhodli obrátiť na rodičov, a moji rodičia nám dali toľko peňazí, koľko mohli, a Svetlana Petrovna, tak sa volá manželova mama, povedala, že predá daču a dá nám peniaze, a tak aj urobila. Opravy sme robili vlastnými rukami, pomáhal nám s tým môj otec, bol stavbár, a keď boli opravy hotové, nasťahovali sme sa do nášho bytu, naša radosť bola ohromná.
Ale jedného dňa mi zavolala svokra, že príde, myslela som si, že je na návšteve, dala som kačicu do rúry, ale nebola tam. Svokra prišla s kuframi a povedala, že aj ona má nárok na tento byt, lebo predala svoju daču a dala nám peniaze, a teraz bude bývať v tomto byte s nami. Nemohol som si pomôcť, ale pomyslel som si, dobre, nech tu býva, ale hlboko som sa mýlil.
Večer som pripravovala večeru na zajtra, pretože keď som prišla z práce, nemala som energiu ani na jedlo, nieto ešte na varenie. A teraz som si všimla, že keď prídem domov, nenájdem žiadne uvarené jedlo, začnem sa pýtať, svokra hneď začne kričať, že ju ľutujem, že som jej urobila tanier s nejakou burdou, a to sa dialo takmer každý deň.
Potom som si začala všímať, že sa mi hrabe v osobných veciach; keď som jej o tom povedala, v odpovedi som počula len to, že v takomto spodnom prádle podvádzam manžela a že sa čoskoro rozídeme a byt bude musieť byť spoločný. Už som to nevydržala, povedala som to manželovi a on povedal:
“Je mi to ľúto, ešte nemáme deti, nechaj ho žiť. Jedného dňa som nešla do práce, vopred som kúpila zámok, zavolala som zámočníka a sadla som si, aby som počkala, kým svokra odíde z domu. Len čo odišla, okamžite som išla so zámočníkom do bytu, pozbierala jej veci, dala ich za dvere a poslala manželovi esemesku, že ak chce žiť so mnou, musí si vybrať buď mňa, alebo svoju matku.
Moja svokra prišla do vchodu, videla svoje veci, zavolala syna, začala ho poučovať o živote, hovorila mu, že som zlá manželka, že by sme sa mali rozviesť. Nepočula som, čo jej syn povedal, ale jeho odpoveď sa jej očividne nepáčila. Manžel mi zavolal a povedal mi, že ma miluje a chce so mnou žiť, ale jeho matka sa vracia do svojho bytu.
Prešiel čas, teraz máme syna a svokra s nami nekomunikuje, podala žalobu, chce sa súdiť o časť bytu. Vova jej povedal, že ak žalobu nestiahne, nebude s ňou vôbec komunikovať, ale svokra nechce syna počuť. Moji rodičia po zhodnotení situácie zobrali pôžičku a dali nám sumu, ktorú svokra pridávala k našej, a my sme jej peniaze odovzdali pred svedkami.
Môj manžel so svojou matkou nekomunikuje a ja so svokrou tiež nie. Prednedávnom veľmi ochorela, volali nám z ambulancie, lekár chcel hovoriť s príbuznými pacientky, ale manžel odmietol prísť, bolo mi jej ľúto, ale do ich vzťahu nezasahujem. Moja svokra zasiala vietor a teraz žne búrku, ale najhoršie je, že nič nepochopila, čo je škoda
