Naša rodina nikdy nerešpektovala práva žien. Môj otec rozhodoval o všetkom za moju matku a za mňa. Rozhodoval o tom, do akých klubov mám chodiť, čo má mama robiť, a dokonca aj o tom, ako si má ostrihať alebo zafarbiť vlasy. A moja matka… tá vždy mlčala.
Moja matka hovorila, že by som sa mala stať poslušnou ženou a robiť všetko, čo mi manžel povie, aby ma, nedajbože, neopustil z rozmaru. Našťastie som nemala povahu po matke. Vždy som bol rebel a môjmu otcovi sa to nepáčilo. Keď sa narodil môj brat, mal som 15 rokov.
Už vtedy som si všimol, že všetka láska mojich rodičov smeruje k nemu, ale neurážal som sa. Vedela som, čo budem neskôr v živote robiť. Po skončení školy sa mi rodičia začali dvoriť so synom bohatého priateľa, ale ja som im na ich triky neskočila. Môj brat sa nikdy nesnažil zarobiť ani cent.
Záležalo mu len na zábave a nikdy nemyslel na finančnú nezávislosť od rodičov. V 21 rokoch sa rozhodol oženiť. Až na piate výročie svadby som sa dozvedela, že sa oženil na úkor svojich rodičov, alebo skôr na úkor pôžičky svojich rodičov.
Keď už hovoríme o výročiach… moja rodina si na mňa spomenula len na sviatky. Predtým som ich videl pred dvoma rokmi na výročí mojej mamy. Na rodinnú oslavu môjho brata som im daroval drahé posteľné prádlo, ktoré prijali s kyslými tvárami.
Večer za mnou prišiel môj brat a spýtal sa ma, prečo mám 31 rokov a som stále panna. Potom som si išiel sadnúť k rodičom s tým, že sa s nimi trochu porozprávam, a oni sa ma spýtali, koľko peňazí budem synovcovi mesačne dávať.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, prečo by som ho mal podporovať, keď moji rodičia ešte žijú, ale ukázalo sa, že som bol sám, nemal som vlastné deti, a tak som musel pomáhať bratovi s výživou rodiny.
Pohádali sme sa, poďakoval som mu za hostinu a vrátil som sa domov v hroznej nálade. Tam na mňa čakal môj snúbenec. Povedal mi, že som urobila všetko správne, upokojil ma a sadli sme si k nášmu obľúbenému seriálu.
