Mám troch synov. Starší žili v meste. Staral sa o mňa najmladší syn. Páčilo sa mu žiť na dedine. Pred tromi rokmi prišli do našej dediny mladé zdravotné sestry, poslali ich k nám na prax. Jednu z nich si môj syn veľmi obľúbil, bezhlavo sa do nej zamiloval. Po skončení školy môj syn nechcel študovať: ani v škole sa mu nedarilo.
Bol však pracovitý, veľa pracoval ako kombajnista a mechanik. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad. Zoznámil sa s ňou a pozval ju k nám.
Veľmi sa mi páčila, bola milá, pokojná a hlavne skromná. Začali spolu chodiť. Často chodili do lesa, prechádzali sa po pšeničných poliach. Chápem mladých ľudí, chcú byť sami so sebou.
Môj syn sa cítil ako najšťastnejší človek na svete. Jedného dňa však prišiel domov veľmi smutný. Ukázalo sa, že stáž tohto dievčaťa sa skončila a ona sa musela vrátiť do svojho mesta.
Povedala, že môjho syna miluje, že má úžasnú dušu, je pekný a silný, ale ona nemôže žiť v dedine. Povedala: “Poď do môjho mesta a ja sa s tebou rada ožením.” Bolo vidieť, ako trpí.
Po jej odchode sa môj syn nemohol upokojiť. Nemohol na ňu zabudnúť, neustále na ňu spomínal a myslel len na ňu. Bol smutný, často sa túlal po dedine, po poli. Chodieval na miesta, kde s ňou kedysi chodieval.
Rozprával som sa s ním, snažil som sa ho upokojiť, radil som mu, aby išiel za svojím šťastím. Na to mi povedal: Odpovedal mi: “Neboj sa! Nikdy ťa neopustím.” Veľmi mu chýbala jeho milovaná a trávil hodiny na prechádzkach za každého počasia, začal fajčiť…
Jedného dňa som sa rozhodol s ním porozprávať, povedal som mu, že sa nemá vzdávať lásky a šťastia, a povedal som mu, aby išiel za dievčaťom a oženil sa s ňou. Rozmyslel si to a začal si baliť kufre. Lenže nešiel do mesta sám, ale so mnou. Vzali sa. Teraz majú dve deti. S radosťou sa starám o svoje vnúčatá…
