Mali sme dlhoročnú prababičku. Mala 90 rokov a žila v dedine. S pribúdajúcim vekom však bolo pre ňu čoraz ťažšie zvládnuť svoj veľký dom sama.
Vyvstala teda otázka – kto pôjde bývať k babičke? Moji rodičia na to vôbec neboli pripravení. V meste boli úplne šťastní, otec pracoval ako ochrankár, mama v tej istej kancelárii, ktorú strážil.
Mali pokojný život a nechystali sa robiť žiadne zmeny. Moja sestra sa vydala, ona a jej manžel tiež žili v meste. A mladomanželia sa nechceli presťahovať na dedinu. Mala som vtedy dve malé deti. Syn mal 5 rokov, dcéra 3 roky, ale bolo mi babky tak ľúto, že som ju nemohla nechať úplne samu…
Rozprávali sme sa s manželom a rozhodli sme sa, že pôjdeme k nej do dediny a budeme s ňou žiť. Z babičkinej dediny do manželovej práce to bolo len 40 minút cesty autom.
Začali sme prenajímať náš byt v meste a peniaze sme investovali do babičkinho domu. Zaviedli sme plyn, urobili dobrý záchod, prerobili kúpeľňu a postavili plot.
Hoci bola stará, babička mi vždy pomáhala s deťmi, dokonca s nimi chodila k rieke. Každý víkend sme chodili ako rodina na ryby do lesa. Ale po piatich rokoch moja babička zomrela.
Doslova na druhý deň pohrebu sa manžel mojej sestry bez okolkov opýtal: “Ako si rozdelíme dom? Čo je to za drzosť… Už v prvom roku, keď sme sa nasťahovali k babičke, mi dala darovaciu zmluvu.
Dom sa nechystáme predať, sme tu šťastní. Keď moja sestra zistila, že dom je len môj, začala kričať. Nemala som slov. Dobre, že im môj manžel priamo a ostro povedal, že na dom nemajú právo, takže môžu vypadnúť. Moja sestra o mne stále šíri klebety a ohovára ma za mojím chrbtom.
A moja matka sa ma stále snaží presvedčiť, aby som sa vzdal domu a rozdelil peniaze, čo určite neurobím.
