Máša šetrila na byt. “Videla som,” šepkali jej kolegovia, “že prišla v nových nohaviciach… a v nových teniskách…”
“Áno, značkové, otvorila som si ich webovú stránku, tieto tenisky stoja majetok…” odpovedala jej kolegyňa Sveta. “Každý deň si chodí oddýchnuť do kaviarne a každé ráno sa vracia s čajom.
Peniaze míňa na handry a jedlo,” rozhorčila sa Alina, “a potom fňuká, že si chce kúpiť byt…” “No samozrejme, pri jej požiadavkách a výdavkoch,” odpovedala Sveta, “byt neuvidíš aspoň rok…” Máša všetko počula.
Počula a sama pre seba sa zasmiala. Oblečenie kupovala výlučne v obchodoch s oblečením a doplnkami z druhej ruky. Niekoľkokrát ho vyprala a nechala niekoľko dní schnúť na balkóne, aby všetky pachy zmizli. Kaviareň.
Majiteľ bol bývalý Mášin spolužiak. Dievča pre neho pracovalo za jedlo. Spravovala ich sociálne médiá. Čo sa týka čaju… áno, raz za mesiac si Máša mohla dovoliť pohár čaju, ale po zvyšok mesiaca chodila s týmto pohárom v rukách.
Zatiaľ čo jej kolegovia boli pobúrení, Máša si sadla za svoj stôl a začala pracovať. Snívala o tom, že do mesta privedie svojich rodičov. Musela tu mať byt, aby sa jej to podarilo. Kvôli bytu žila Máša, ktorá na všetkom šetrila.
Prešiel asi rok. Počas tohto obdobia počúvala Máša od svojich kolegov takéto štipľavé rozhovory každý deň, ale vôbec sa nad nimi nepohoršovala – možno to z jej strany nebolo zrejmé. Jedného dňa si Máša so sebou do práce priniesla obrovskú tortu – nedávno mala narodeniny a rozhodla sa ich s kolegami osláviť.
“Prajem ti, aby si si tento rok postavila vlastný byt,” povedala Alina s ľahkou iróniou v hlase, pretože si bola istá opakom. “Vďaka, ale už som…” odpovedala Máša nesmelo. “Už? Akože?” prerušila ju Svetlana.
“No áno. Pred mesiacom som zrušila internet. Máša bola šťastná. Kúpila si byt vlastnou prácou. Nikto jej nepomáhal, nebola na nikom závislá. Mala pred sebou nové úspechy, ktoré by dosiahla vďaka rýchlemu povýšeniu v práci.
