Celý život som žil v hlučnom centre mesta. Môj manžel chcel mať z balkóna výhľad na naše námestie v celej jeho kráse. Preto si kúpil pekný byt. Už 10 rokov je preč a strašne mi chýba. Keď som prišla na dôchodok, všimla som si, že sa mi v tomto obrovskom byte veľmi ťažko býva.
Po prvé, jeho upratovanie mi trvá dlho, hoci využívam len jednu izbu, ale prach je všade. Po druhé, komunálne služby spotrebujú polovicu môjho dôchodku. Najotravnejšie je, že ku mne chodí na návštevu množstvo príbuzných a zostávajú u mňa týždeň. “Váš byt je veľký, všetci sa tam zmestíme,” hovoria mi nepozvaní hostia.
Po rozhovore s dcérou som sa rozhodla, že je načase zbaviť sa tohto obrovského bytu. Môj zať mi našiel klientov, s ktorými som vymenil svoj trojizbový byt za jednoizbový a naviac za slušnú sumu peňazí, za ktorú som išiel do sanatória.
Zvyšok peňazí som rozdelil medzi seba a svoju dcéru. V novom byte urobil môj zať kozmetické opravy a ja som si priniesla nejaký nábytok zo starého bytu, ako aj riad.
Zvyšok som nechala pre nových majiteľov. Život sa pre mňa stal oveľa jednoduchším, pretože obchod s potravinami bol oproti domu a obchod s alkoholom bol vzdialený päť minút chôdze.
Nemohol som sa nabažiť svojho nového bydliska. Byt som dokázala upratať za pol hodiny. Príbuzní ma už nenavštevovali, pretože som pre nich nemal miesto. Moja dcéra a vnúčatá prichádzali každý deň, pretože bývali neďaleko.
Uvedomil som si, že potrebujem stráviť starobu v malom, ale útulnom byte. Nemusím nikoho žiadať o pomoc v domácnosti. Som šťastná už len z toho, že si môžem sama upratať a uvariť jedlo. Páči sa mi, že žijem v harmónii a nikto ju neruší.
Predtým môj dom vyzeral ako hotel, a to zadarmo. Možno sa so mnou bude niekto hádať. Veď to robí veľa ľudí, ale ja svoj názor nezmením.
