Vasyl a Halyna mali svadbu doma. Pozvali blízkych susedov, varili zemiaky a vyprážali slaninu. Špecialitou bol vinaigrette. Takto oslávili túto príležitosť. Všetci v dedine sa im smiali. Halyna a Vasyl mali svadbu v dome nevesty. Pozvali blízkych susedov, varili sa zemiaky a smažila sa slanina.
Hlavným jedlom bol vinegret a takto oslávili túto udalosť. Všetci v dedine sa smiali a žili spolu v láske a harmónii až do konca života. v dedine si všetci mysleli, že Galka nie je veľmi krásna, pretože bola vyššia ako všetci chlapci. Ľahko však dokázala sama rúbať drevo a obrábať poriadny kus pôdy. Nikto si nemyslel, že sa niekedy vydá. “Kto si ju vezme, žiaden muž jej nemôže konkurovať,” šepkali si dedinčania.
Ale všetkých prekvapila, keď si ju vzal malý, vychudnutý “mestský” chlapec Vasiľ a požiadal ju o ruku. Jej otec sa nevrátil z frontu a matka zostala s piatimi malými deťmi. Aká práca bola v 50. rokoch v dedine? Kolektívne hospodárstvo. Brali starých aj mladých. Tak v siedmej triede odišla zo školy a išla pomáhať matke na farmu. Musela chodiť ku kravám, a bolo ich osemnásť, trikrát denne. Vstávala o štvrtej ráno a celý deň pracovala ako včela.
Nikdy sa však nesťažovala. Všetko som stíhala na farme aj doma. Keď prišla jar alebo jeseň, chopila sa pluhu, aby nemusela nikoho najímať. Roky plynuli v práci a starostiach. Dievčatá v rovnakom veku už stretávali slnko pod vŕbou s chlapcami, ale na ňu sa nikdy žiadny chlapec nepozrel.
Pre mladých ľudí to mala byť veľká udalosť, pretože sa povrávalo, že prídu z mesta. Neboli to obyčajné husle dedka Fedosija, ale skutočná dychovka! Galja bola pozvaná ako priateľka. “Prečo by som tam mala ísť? Nemám ľudské topánky ani dobré šaty,” odpovedala dievčatám.
Doma sa však matke ešte podarilo dcéru vyhodiť: “Choď, aspoň si vypočuj tých hudobníkov. Môžeš mi o tom povedať. Kedy sa ti ešte naskytne takáto príležitosť? Nakoniec budeš žiť v blízkosti kráv.” Čo som mal robiť? Išla. V duchu si priznala, že je zvedavá, aká bude svadba. Ešte nikdy netancovala ohnivú polku ani krakowiak. Ale hudba sa jej veľmi páčila. A hudobníci boli takí zábavní. Nie v plátenných košeliach ako ich dedinskí chlapci, ale v akýchsi károvaných sakách.
Žmurkli na mladé ženy aj na starenky, vedľa ktorých sedela Halia. Jedna sa na ňu dokonca niekoľkokrát usmiala. Na tamburíne hral taký mierumilovný chlapík, až ju prekvapilo, že tento nástroj zvládol. A páčil sa jej aj vysoký trubkár. “Ach, kam mám ísť za takým fešákom…” vzdychla si.
Táto svadba bola jediným svetlým bodom v jej živote, ale aj ten postupne začal strácať svoje jasné svetlo v šedivej každodennosti. Jedného večera niekto zaklopal na dvere senníka. “Kto je tam?” spýtala sa jej matka, ktorá už sedela na peci. – “Choď a spýtaj sa.” “Kto je to?” zakričala cez dvere. “Otvor, sú tu dohadzovači!” Halka bola týmito slovami ohromená. Otvorte dvere!” Vbehla do izby a začala sťahovať matku z pece.”- Ale koho dvoriť? Ninka má ešte štrnásť rokov, ostatné sú ešte mladšie.
“To si ty?” nechápala jej mama. Keď sa otvorili dvere, Galja takmer omdlela. Pred ňou stál tento pokojný hudobník, ktorého nedávno videla na svadbe. A začali sa rozprávať o červenej dievčine a kure, ktorá vbehla do ich domu. A nakoniec dohovorili: “Chceme si vziať toto vaše dievča, ale nevieme, ako sa volá.”
A ukázal prstom na Galju. “Poviem ti toto, dcéra,” poradila jej matka v druhej izbe, “nemusíš na nikoho čakať. Nie je dosť pekných mužov pre všetkých a možno ten chlapec bude dobrý. “Prineste uteráky, už dávno som ich dala do truhlice.” Vedela, že so svojou chudou postavou a ceruzkou v tvári nevyzerá dobre, ale prečo by ho chcela?
Nemala však na výber – zaviazala nečakaných hostí vyšívanou látkou. Pozvali blízkych susedov, aby si zo slušnosti sadli. Varili sme zemiaky a smažili slaninu. Špecialitou bol vinaigrette a my sme sa podelili o jednu fľašu. Takto oslavovali túto udalosť. Vasiľ, tak sa ten mladý muž volal, vyrastal ako sirota a priniesol si so sebou tamburínu, lebo mal taký majetok. Ale ten chlap mal zlaté ruky. Opravil pokrivené dvere a postavil plot.
Požiadal, aby mohol pracovať v kolchoze ako kŕmič, zadarmo, keďže vyrastal v meste. Zo začiatku, keď išli novomanželia na farmu, všetky ženy z ich ulice sedeli v oknách. “Tu je pár. Sotva jej siaha po plecia. Je to skutočný výkon!” Umývali kosti. “Štepsel a Tarapunka”, tak ich dedinčania pokrstili. Manželia však na posmešné slová nedbali. Vasyl pracoval na čiastočný úväzok aj so svojimi priateľmi na svadbách. O dva roky neskôr sa im narodil syn.
Dali mu meno Bohdan. Narodením dieťaťa Galia rozkvitla a Vasyľ akoby vyrástol. Alebo to bolo šťastie, ktoré ich tak zmenilo? A potom im Boh dal dcéru. Časom si ľudia na tento nezvyčajný pár zvykli, ale na prezývky nezabudli. Niekedy si muži Vasyľa doberali pri poháriku: “Ako ťa počúva tvoja žena?” A on múdro zažartoval: “Nie ona ma počúva, ale ja ju.”
Dedinské ženy Halke dokonca závideli. “Vasiľ-Stepsel začal stavať dom, a ten náš nevysychá od vodky,” sťažovali sa jedna druhej, “a vraj nosí svojej žene kvety.” V Galinom a Vasiľovom dome bolo hlučno. Tento rok 83-ročná Galina Petrovna a 85-ročný Vasiľ Stepanovič oslávili svoju “diamantovú” svadbu. Roky ohýbali manželkin chrbát a teraz je takmer rovnako vysoká ako jej manžel. Na návštevu prišli dve deti a tri vnúčatá a pravnučka.
“Viete, deti, ja som sa najprv hanbila s ním chodiť, plakala som kvôli posmechu,” vyznala sa babička rodine pri slávnostnom stole. “A teraz každému poviem, že lepšieho muža, ako je môj Vasiľ, v dedine nebolo a asi ani doteraz nebude. Lebo z tváre sa voda piť nedá a s každým sa ťažko žije. Ale mala som veľké šťastie na svojho manžela.
