Moja matka je stará a má svoje zvyky. Už nedbá o svoju hygienu, jej dom je trochu špinavý a zaprášený. Keď varí, stáva sa, že sa jej do jedla dostanú aj vlasy. No, taká je staroba…
Cítim sa ako medzi kladivom a kovadlinou. Na jednej strane moja rodina, z ktorej pochádzam, a na druhej strane rodina, ktorú som si vytvorila s manželom a jeho blízkymi. Pokiaľ si pamätám, Vianoce boli pre mňa vždy časom lásky a blízkosti, aj keď nie vždy ľahkým.
Moja mama vždy pripravovala skromný Štedrý večer. Bola stará a osamelá, ale jej domov bol vždy otvorený. S pribúdajúcim vekom sa však menila. Zabudla, čo je to pedantná čistota, a jej kuchyňa, hoci bola plná srdca, nebola vždy hygienická. Vlasy v polievke, prach na policiach – áno, taká bola jej realita.
Vždy sme mali vo zvyku najprv navštíviť manželových rodičov – ich dom bol ako z obrazu, dokonale uprataný a štedrovečerná večera malým majstrovským dielom. Potom, neskoro večer, sme išli k mojej mame. Hoci len na hodinu, ale vždy. Bolo to pre ňu veľmi dôležité a bolo to gesto lásky a úcty k nám. Tento rok môj manžel povedal, že so mnou k mame nepôjde. Jeho rozhodnutie na mňa padlo ako blesk z jasného neba.
Povedal, že neznesie myšlienku, že by mal jesť v dome, kde je neporiadok, kde môžu byť v riade vlasy a kde sa moja mama… so špinavými rukami delí o oblátky. Jeho slová ma ranili dvojnásobne – pretože sa týkali mojej mamy a pretože vyjadrovali nepochopenie jej situácie.
Chápem jeho obavy, ale nemôžem s nimi súhlasiť. Moja mama už možno neudržiava poriadok ako kedysi, ale stále je to tá istá osoba, ktorá ma vychovala a dala mi lásku. Ako ju môžem nechať samú v taký pre nás dôležitý deň – nemôžem tam jesť, neznesiem ten neporiadok, smaží na špinavej panvici, dotýka sa špinavého čela a potom tými rukami lepí knedle – povedal. Som zúfalá.
Mám ísť sama alebo zostať s manželom? Ak pôjdem sama, mama sa začne obávať, že sa hádame a ona mi chce toľko dobrého. A na druhej strane, ako ju môžem nechať samú v taký dôležitý večer? Skúšala som sa s manželom porozprávať, vysvetliť mu, že mama už nemá silu upratovať, že staroba nie je láskavá. Ale on je neoblomný – nechcem sa pri vianočnom stole cítiť nepríjemne. Stále niečo pokazím,” argumentuje.
Musia byť Vianoce také ťažké? Nedá sa prižmúriť oko nad drobnými nedokonalosťami? Koniec koncov, je to rodina, moja pokrvná línia. Cítim sa rozpoltená medzi povinnosťou voči matke a láskou k manželovi.
