Ako dieťa som často navštevovala svoju babičku cez víkendy. Babička bola málovravná žena, rada počúvala, sama bola tichá.
Ani ja som nerada rozprávala, len som počúvala. Keď som bola u babky, musela som nielen robiť domáce úlohy, ale aj upratať dom, umyť okná, podlahu, riad. Večer sme s babičkou pozerali televízne seriály, tiež v tichosti. Niekedy ma babička učila vyšívať, ale mne sa to nepáčilo.
Po škole som išla na univerzitu a potom som si našla prácu v inom meste a babičku som navštevovala len niekoľkokrát do roka. Nechýbala mi, nepodarilo sa nám nadviazať citové puto. Presne si však pamätám svoje narodeniny. Stará mama mi vždy dávala pančuchy a malú bonboniéru. Aj keď som vyrástla, babička mi stále dávala tie isté darčeky.
Čas nič nezmenil, môj vzťah k nej bol stále v pohode, veľmi odlišný od toho, čo som pozorovala u svojich rovesníkov. Videla som, ako sa iní tešia z výletov, na ktoré ich babičky brávali v detstve, chodili na dlhé prechádzky, rozprávali sa o všetkom a o ničom.
Závidela som im tieto chvíle a zároveň som nedokázala nájsť spoločnú reč s vlastnou babičkou. Vždy bola pre mňa nepochopiteľná, uzavretá. Zdalo sa mi, že naša konverzácia sa obmedzuje na výmenu zdvorilostí a občasné rozhovory o živote a zdraví. A raz mi zavolala. Prekvapilo ma to, pretože moja stará mama nikdy netelefonovala, iba na sviatky. Niečo sa muselo stať.
– Marzenko, poď ku mne. Mám pre teba jednu vec – Babička, zajtra mám dôležité stretnutie, nemôžem ho zmeškať – To je v poriadku, niečo vymysli. Zajtra určite príď – zavesila babička. Musela som ísť za šéfom a odísť na celý deň. Šéf trochu reptal, ale nakoniec to povolil.
Ráno som nastúpil do autobusu. Najprv sme uviazli v zápche, potom bol problém s jedným cestujúcim – a tak som prišiel neskôr ako zvyčajne. Zaklopal som na dvere, ale nikto mi neotvoril. Išla som teda do rodinného domu po kľúče a vrátila som sa k babičke. Zistila som, že babička sedí v kresle, v rukách má zošit a vedľa nej na zemi leží pero. Snažil som sa babičku zobudiť, ale nič nepomáhalo.
Zavolala som sanitku a kým prišli, začala som čítať babičkin zápisník. Písala, že v jej mladosti bolo veľmi málo dobrého. Najsmutnejšie však bolo, že nemohla dôstojne pochovať svojich blízkych. Nemala dosť peňazí na pomník a dôstojnú rakvu. Neskôr sa vydala a porodila dvoch synov.
Lenže starší syn zomrel na chorobu ešte ako dieťa a na jeho pohreb sotva stačili peniaze. Mimochodom, nevedel som, že môj otec mal brata. Túžbou mojej starej mamy bolo zorganizovať dôstojný pohreb. Keď jej manžel zomrel, podarilo sa jej vyzbierať dostatok peňazí a môj starý otec bol dôstojne pochovaný.Potom začala moja stará mama šetriť na svoj pohreb.
A keď nazbierala toľko, koľko potrebovala, rozhodla sa ma obdarovať a kúpila mi auto. Červené, malé. Stará mama napísala, že pred smrťou snívala o tom, ako vidí radosť v mojich očiach. Ale nestihla to. Pozrel som sa z okna a tam stálo to auto. Dodnes preklínam toho vodiča autobusu, ktorý jazdil tak pomaly. Teraz, keď moja babička odišla, je mi jej tak ľúto.
Ľutujem, že sa mi nepodarilo pochopiť ju skôr, prekročiť tie bariéry, ktoré sa zdali také ťažké na prekonanie. Ľutujem, že som nemal príležitosť lepšie ju spoznať, dozvedieť sa viac o jej živote, jej snoch a starostiach. Teraz, keď čítam jej poznámky, si uvedomujem, koľko som toho zmeškal….
