S manželom žijeme v malej dedinke. Máme radi hostí. Máme veľkú terasu, kde hostia často zaspávajú.Keď sme boli malí, spávali sme dokonca v kuchyni na matraci, ktorý ustúpil spálni pre hostí, ale v tomto veku už duša chce pohodlie.
Veď 60 rokov je vážny vek. Máme dvoch dospelých synov a dcéru. Naše deti už majú vlastné rodiny. Mladší syn býva v susednom dome a často nám pomáha v domácnosti.
Starší syn však žije v hlavnom meste – žiaľ, navštevuje nás len zriedka. Za toľké roky prišiel starší syn možno päť alebo šesťkrát. Hovorí, že je príliš ďaleko. Myslím, že k nám nechodí kvôli svojej manželke – na vidieku sa nudí, pohŕda dedinským životom a nemá pre nás pochopenie.
Pravdupovediac, neviem, čím sme si vyslúžili jej nevôľu, a minulý mesiac sme sa rozhodli, že ich navštívime.Samozrejme, zavolali sme synovi a vopred ho varovali, aby sme sa vyhli nepríjemným situáciám. Syn nás prijal s radosťou.
Dokonca sa mi zdalo, že jeho manželka nejako zmenila svoj postoj, pretože mala dobrú náladu. Keď som povedal, že je čas ísť spať, syn povedal: – Objednám si taxík. Rezervovali sme ti hotelovú izbu.
Veľmi ma to prekvapilo – takto prijímate hostí? Bolo zjavné, že to všetko zorganizovala snacha.Prečo sa ju váš syn rozhodol počúvať?
S manželom sme sa porozprávali a rozhodli sme sa vrátiť. Ak nás syn nepotrebuje, nemáme mu čo vnucovať. Keď sa môj mladší syn dozvedel, čo urobil jeho brat, povedal, že sa s ním už nechce rozprávať, a teraz si myslím, že nemám chuť ich k sebe pozývať.
Nebudem milá nasilu, načo sa vnucovať? Je možné sa takto správať k rodičom? Cítili by ste sa inak, keby vás takto hostila vaša dcéra alebo syn?
