Po svadbe sme sa s manželom nasťahovali bez nájomníkov.Vychovávali sme spolu nášho štvorročného chlapca – viedli sme pokojný a šťastný život. Všetko sa však zmenilo, keď do nášho domu prišla moja svokra.
Rozhodla sa predať svoj dom a snívala o pohodlnom živote v meste. Zatiaľ však prišla k nám a plánovala u nás chvíľu zostať. Nebol som z toho nijako zvlášť nadšený, ale neprotestoval som. Koniec koncov, je to matka môjho manžela a on je jej jediné dieťa.
Ale spolužitie s ňou sa stalo absolútnou nočnou morou.Od začiatku kritizovala každý môj krok, vnucovala mi svoje názory, zasahovala do nášho súkromia. Keď bol môj manžel prítomný, neustále kritizovala moje metódy výchovy syna, tvrdila, že môj prístup je nesprávny atď.
Naznačovala mi, že nie som dosť dobrá matka, že neviem viesť domácnosť, že nedokážem ani poriadne upratať byt – a to všetko pred mojím manželom. Vo všeobecnosti som pokojný človek, nevyhľadávam konflikty, nerobím scény. Ale moja trpezlivosť došla.
Od chvíle, keď prišla, som chodil ako na chodúľoch. Rozhodol som sa, že sa s ňou porozprávam osobne. Oznámil som jej, že od nás musí odísť, pretože už nie sme schopní spolu žiť, a hádajte čo! Vykrikovala, že nemá v úmysle odísť, že je u svojho syna a zostane tu tak dlho, ako bude treba.
Kvôli výchove som ju nemohol zo dňa na deň pozvať preč z nášho domu, ale moja trpezlivosť pretiekla a dal som jej ultimátum: do mesiaca si musí nájsť nový byt a presťahovať sa, inak skončí na ulici. A zabralo to, už o dva týždne bola u notára. Prekvapilo ma, že ma manžel podporil, aj keď to priamo nepovedal.
