– Ak si môžete dovoliť nové veci, zaplaťte si byt sami.Tvoj otec a ja ťa už nebudeme podporovať – oznámila mi, keď videla moje nové nákupy. – Mami, vieš, že som si nemala čo obliecť a moja taška už bola roztrhaná – snažila som sa to vysvetliť.
– Ak si to môžeš dovoliť, tak si za byt zaplať sama, to som už povedala – zakričala. Problém je v tom, že rodičia mi platili za byt posledné tri roky. Mám päťročného syna Michala, ktorý je často chorý. Do škôlky chodí raz alebo dvakrát týždenne, ostatné dni je doma.
Niekedy má horúčku, inokedy bolesti brucha. Z tohto dôvodu nemôžem pracovať každý deň.
Našiel som si prácu v kancelárii blízko domova, kde môžem prísť 2-3 krát týždenne a zvyšok dní pracovať na diaľku. Peniaze nie sú veľké, ale som vďačná, že mám prácu. Mám aj opatrovateľku pre Michaela, ktorá mi veľmi pomáha, ale nemôžem si dovoliť platiť jej každý deň.
Rada s ním zostane, keď musím ísť niečo vybaviť. Čo sa týka môjho manžela, rozišli sme sa a potom som chvíľu žila s Michaelom v dome mojich rodičov, kým mi neponúkli, že mi zaplatia nájom…. Potom som sa so synom presťahovala do malého jednoizbového bytu.
Bývalý manžel mi posiela žalostných 500 zlotých mesačne a ja ledva vychádzam s peniazmi.Bývala som doma s rodičmi, ale tí sa nechceli každý deň trápiť s plačúcim dieťaťom. Preto keď mi rodičia ponúkli, že mi zaplatia byt, bola som im veľmi vďačná.
Mala som peniaze len na veci pre Michaela, jedlo a účty. Keď som si po troch rokoch prvýkrát kúpila niečo nové, mama si to všimla a povedala, že mi už nebude pomáhať. Robí správne? Keď viem, v akej som situácii a aký je Michaelov zdravotný stav, nie je jej konanie sebecké? Mala by zaplatiť za môj byt, alebo to preháňam? Čo si myslíte?
