Dlhé roky som žil v zahraničí. Oženil som sa tam a mám dve deti.Môj manžel sa o mňa vždy dobre staral napriek tomu, že som kedysi nemala ani cent.
Aj jeho rodičia ma prijali ako vlastné dieťa. Mali aj dcéru. ale vždy sa k nám všetkým správali rovnako. ja sám som sa narodil v malej dedinke neďaleko Rzeszowa. Moji rodičia žili v chudobe. Celé moje detstvo sme jedli len to, čo sme si sami vypestovali na poli. Pomáhali nám naše vlastné zvieratá. Mama a otec pracovali nepretržite, takže na mňa mali málo času.
Už vtedy som vedela, že odtiaľ musím ujsť, pretože ma tam nečakalo nič dobré. Mala som šťastie, že som Adama stretla, keď som pracovala v meste. Stretli sme sa, keď bol na návšteve u svojej rodiny. Odvtedy sme sa nerozišli.Neskôr moji rodičia zomreli a zostala len moja staršia sestra a ja na Natáliu myslím každý deň. Zostala bývať v starom dome na vidieku so svojím manželom, traktoristom.
Odvtedy, čo som sa presťahoval do zahraničia, sa vídame len zriedkavo. Vzdialenosť je veľká a každý má svoje vlastné životy a starosti. Pravidelne si však telefonujeme. Natália vždy hovorí, že je s nimi všetko v poriadku. Má tri deti a neviem, ako ich dokáže vychovávať na dedine, keď ja sotva vystačím s dvoma, a to v oveľa lepších podmienkach.
Celý čas som verila slovám svojej sestry, ale keď som ju navštívila, bola som zhrozená. Susedia si už dávno postavili nové, vysoké vily a na našom rodinnom dome sa nič nezmenilo. Plot, ktorý otec vyrobil vlastnými rukami, stále stojí a vnútri visia záclony, ktoré vyšívala moja mama. Hoci bolo všetko vydrhnuté a upravené, bolo vidieť chudobu a starobu. Dokonca aj moji synovci boli oblečení skromne.
Z môjho príchodu mali veľkú radosť a ešte väčšiu radosť mali z drobností, ktoré som im priniesol.Natália ma privítala so smutným úsmevom a hneď ma pozvala k stolu a večer prišiel domov jej manžel. Hodil mi slovo a sadol si k jedlu. Natália celý ten čas sedela so sklopenými očami. Pozrel som sa na jej zamestnané ruky a pochopil som, aký ťažký je jej život. Môj švagor medzitým dojedol, odstrčil tanier a išiel spať.
Cestou rozsypal omrvinky chleba rovno na zem. Bolo zjavné, že moja sestra sa cíti trápne. S previnilým pohľadom zdvihla hlavu, akoby chcela povedať: “Je mi ľúto, že žijem v takýchto podmienkach,” a neskôr sa dozvedela ešte viac. Jej manžel naozaj nikde nepracuje a na celé dni zmizne niekde na dedine
Domov sa vracia večer a je vždy podráždený.Nestará sa o svoju ženu a deti. Celú rodinu podporuje Natália. Nevydržala som to a poradila som jej, aby sa rozviedla, má len 49 rokov. Bude sa jej ľahšie žiť bez manžela a možno aj niekoho stretne.
Ona však takýto nápad rázne odmietla. Majú spolu deti a čo by na to povedali susedia? Hostil som ju týždeň a počas toho času som sa ju snažil zastihnúť, ale všetko márne. Po odchode som jej nechal značnú sumu peňazí a s výčitkami som sa vrátil domov. Samozrejme, všetko som povedala manželovi. Adam nechápe, ako je to vôbec možné. Aj jemu je Natálie ľúto, a tak spoločne premýšľame, ako jej pomôcť.
Smutné je len to, že ona sama si neuvedomuje, aký ťažký je jej život. Zdá sa jej, že to tak má byť. Jednoducho si nevie predstaviť, že by to mohlo byť inak. Ja a môj manžel sa však budeme snažiť urobiť všetko pre to, aby sme to zmenili. Ako by ste sa zachovali na mojom mieste?
