Moja dcéra dostala v škole úlohu urobiť spoločný projekt s jednou z dievčat.Dcéra trvala na tom, že to nebude robiť, tak som sa snažila zistiť prečo.
Povedala mi, že to dievča vždy smrdí a ona sa s ňou nechce rozprávať. Začala som sa pýtať ostatných rodičov, čo je to za dievča. Povedali mi, že pochádza z chudobnej rodiny. Má len matku, veľa bratov a sestier. Matka živí všetky deti a otec ich opustil.
Bolo mi ich veľmi ľúto a rozhodol som sa, že ich pôjdem navštíviť, aby som im nejako pomohol. Spomínam si, že ani moje detstvo nebolo ľahké. Moji rodičia robili všetko pre to, aby mne a môjmu bratovi poskytli slušné detstvo. Pozbieral som z domu všetky nepotrebné veci, všetko som umyl a upratal.
Vzala som aj hračky, s ktorými sa moja dcéra už nehrá. Koniec koncov, ak sú tam deti, je lepšie, keď sa hrajú, ako keď hračky ležia ladom. Pre istotu som si so sebou vzal aj hrniec polievky. Prišiel som do domu dievčaťa a bol som šokovaný.
Áno, ich podmienky boli veľmi skromné, ale najviac ma prekvapil neporiadok, ktorý v byte vládol.Všetky tapety boli potrhané, na nábytku vrstva prachu, všade sa povaľovalo špinavé detské oblečenie, kuchyňa plná špinavého riadu, všade mastnota z varenia. A potom som stretol matku rodiny. Páchla špinou, potom a nevypratým oblečením.
Začala sa mi sťažovať na nedostatok peňazí. Neporiadok ospravedlňovala tým, že má veľa detí a nemá čas po nich upratovať. Nechala som tam všetko, čo som im priniesla – a okamžite som utiekla. V ich byte som sa cítil veľmi nepohodlne – dokonca aj sedieť na stoličke bolo nechutné, pretože všetko bolo lepkavé. Chápem chudobu, veď mnohé rodiny žijú od prvého k druhému.
Ale pre mňa neexistuje ospravedlnenie pre neporiadok. Poznám veľa slobodných matiek, ktoré sa chopia akejkoľvek práce, aby dali svojim deťom dobrý štart, ale nikdy som ich nevidela neporiadne, vždy sú upratané a čisté.
