Mala som pocit, že celé manželstvo som prežila s ružovými okuliarmi.Bola som si istá, že môj manžel nie je schopný nevery, že si rovnako ako ja váži rodinu.
Myslela som si, že máme medzi sebou silné puto, vzájomnú úctu a dôveru. Ale jedného dňa sa vrátil z práce a hovorí:
– Natália, odchádzam. – Kam? – Odchádzam. – Urobil som ti koláč, aspoň ho zjedz. – Nie. Odchádzam navždy.
Mám inú ženu, ktorú milujem, a zamrzol som na mieste. Akoby sa nič nestalo, zbalil si najnutnejšie veci a rozlúčil sa: “Po zvyšok prídem neskôr.” Jednoducho odišiel. Z toho, čo som počul, som sa hneď nespamätal a nasledujúce dni boli ako sen.
Ako v zlej nočnej more, z ktorej som sa nemohol prebudiť. Všetko, čo sa stalo, mi pripadalo ako sen z nočnej mory.Mohlo sa sedem rokov manželstva skončiť takto nezmyselne? Po týždni sa vrátil po zvyšok svojich vecí, ale nie sám.Keď povedal, že odchádza za inou ženou, preháňal.
Skôr za dievčaťom. Dokonca som pochyboval, či je plnoletá. Najdôležitejšie však bolo, že jej nechýbala arogancia. Pozrela sa na mňa a zavrčala: – Ako ste s ňou mohli žiť toľko rokov?
V rukách som vtedy mala vajíčko, práve som sa chystala pripraviť synovi miešané vajíčka, keď vošli do domu, a tak letelo tejto pani rovno na hlavu. A potom vyletelo aj z dverí bytu.
Rozvod bol hlasný. Bývalý sa mi snažil vziať byt. Nakoniec sme si ho rozdelili na polovicu. Už som sa obávala, kam sa s dieťaťom presťahujem, veď som si nemohla dovoliť nové. Tu ma podporila moja svokra.Nesúhlasila so synovým činom a všetok svoj majetok prepísala na mňa a vnuka: dom, byt, letný dom.
Jankovi nezostalo nič, ale má aspoň mladého čerta.
