Hoci som sa zo srdca snažil slušne vychovať svojho jediného syna, vyrástol z neho bezohľadný materialista. Na účte mám toľko peňazí, že by som ho mohol oženiť a dať mu nový dom.
Ale radšej nie po tom, čo som počula v telefóne počas posledného rozhovoru… Už niekoľko rokov mám veľa stálych klientov a stále prichádzajú noví. Nemôžem sa sťažovať. Tvrdá práca prináša ovocie a ja si môžem veľa dovoliť. Bol som však vychovaný v úcte k peniazom a šetrím každý cent.
Odkedy si pamätám, žijem skromne. Neutrácam zbytočne peniaze, keď sa niečo pokazí, opravím to, nevyhadzujem to, zhromažďujem úspory. Len moja nedávno zosnulá manželka vedela, koľko som mal vlastne plat. Nikdy by ma však nenapadlo, že môj skromný život vyvolá takéto reakcie. Môj syn, ktorého som bezhranične miloval, sa na mňa začal pozerať ako na chudáka.
Cítil som sa ponížený, pretože si nevážil ani moju tvrdú prácu, ani to, akým otcom som sa snažil byť po celý jeho život. Viem, že práca inštalatéra nie je niečo, na čo by mal byť hrdý alebo oslavovaný, ale žiadne povolanie nehanobí. Niekto musí mať na starosti papierovanie a niekto iný špinavé, upchaté potrubia.
Takto svet funguje. Viem, že moje peniaze sú v bezpečí na bankovom účte, ale to neznamená, že si môžem dovoliť viesť zhýralý život. Pred niekoľkými rokmi som poslal svojho syna na právnickú fakultu. Každý mesiac dostával odo mňa peniaze na nájom, knihy a výdavky.Naložila som mu tašky s jedlom a poslala poštou.Vyštudoval s vyznamenaním a teraz sa ďalej vzdeláva a pracuje v nejakej právnickej firme za minimálnu mzdu. Hovorí, že na začiatku to tak musí byť, peniaze prídu časom.
Odkedy môj syn nastúpil na univerzitu, náš kontakt bol čoraz horší. A tak posledné dva roky už takmer nechodí na návštevy, zavolá len raz za pár týždňov, ale rozprávame sa možno desať minút. Koľkokrát som ho chcela navštíviť, ale on stále rozprával o svojich záležitostiach, až nakoniec, keď som ho pritlačila k múru, povedal, že jeho sedliacky pôvod mu v kariére nepomôže, takže je lepšie nerobiť z toho veľkú vedu a že moje telefonáty by mali stačiť.
Hoci som muž, mám vyše päťdesiat rokov, plakala som ako malé dieťa. Môj jediný syn, ktorého by som nasledovala do ohňa, sa ku mne takto správal… Život sa však nedá naplánovať. Je ťažké vyrovnať sa s touto myšlienkou, to vie každý, kto má dieťa, ale deň za dňom plynul a ja som si robila svoje.
A tak mi pred týždňom zavolal, čo som nečakala.Požiadal ma o pôžičku na zorganizovanie svojej svadby.Povedal mi o svojich finančných ťažkostiach, ale stále som v tom nevidel úprimnosť. Bol som prekvapený a nahnevaný zároveň. Prečo by som mal pomáhať niekomu, kto si ani neváži moju prácu a môj život? Spýtala som sa ho na jeho snúbenicu a či vie, kto som a čo robím.
Odpovedal mi, že nie a že nechce, aby som sa zúčastnil na ich svadobnom obrade, pretože tam bude veľa hostí z jeho pracovného prostredia. Je to pre mňa ako rana do srdca a poviem vám úplne úprimne, že neviem, čo mám robiť.Keby bola moja manželka nažive, vedela by, čo mi poradiť.A tak…
Nemám ani koho požiadať o dobré slovo. Bojím sa, že ak nepomôžem, už úplne stratím svoje jediné dieťa. Môžem si dovoliť a zorganizovať celú svadbu, mám toľko peňazí, ale tiež viem, že si to nezaslúži.
