– “Čo tu robíte?” Vera sa vrátila z práce a našla svojho bývalého manžela vo svojom byte. Pokojne sedel v kuchyni a pil čaj. – Chceš čaj? Je ešte horúci,” povedal Viktor pokojne. “Položil som ti otázku. “Čo tu robíš?” Vera zopakovala. “Pijem čaj,” povedal Viktor opäť pokojne. “Prečo si prišiel?
A odkiaľ máš kľúč? Hovorili ste, že ste ho stratili.” Žena bola prekvapená. “No, stratila som ho a potom som ho našla. Prišiel som za tebou. “Môžem sa vrátiť?” “Išiel som na prechádzku a vrátim sa?” Vera nechápala. Uvedomil som si, že s tebou je to lepšie. “Je mi to ľúto,” povedal Viktor potichu. “To nemusíš. Už si vypil svoj čaj? “Dovidenia,” povedala žena. “Prečo musíte odísť tak skoro? Nemám kam ísť. Ten byt ste dostali pri rozvode,” snažil sa vysvetliť muž.
“Máš rodičov a za byt som zaplatil ja. Teraz je môj,” povedala Vira. Ich rozvod nebol jednoduchý. Na byt bola hypotéka, ktorá sa blížila ku koncu. Muž si chcel všetok majetok, ktorý spolu nadobudli, ponechať pre seba. Jeho milenka porodila dieťa a deti neboli. Byt potreboval viac. Bol to jeho druhý úlet. Vira to už nemienila ďalej znášať. Podala žiadosť o rozvod. Ak by chcel byt, spravodlivo by sme si ho rozdelili. Väčšinu peňazí mu dali Verini rodičia. Na súde si uvedomil, že nemá čo stratiť, a súhlasil so zaplatením odškodného.
Vera si vzala pôžičku a okamžite ju splatila. Teraz je jedinou majiteľkou tohto bytu. Pracovala a pomáhali jej rodičia. Všetky pôžičky a hypotéky sú uzavreté. Nemá žiadne dlhy. “Načo potrebuješ taký veľký byt sám?” spýtal sa zrazu jej manžel. – “Mama hovorila, že žiješ sama. “Možno by sme mohli začať odznova.” Viktor sa usmial. “V žiadnom prípade!
Vypadnime odtiaľto. Vypili ste svoj čaj a to stačí. Ahoj,” odpovedala Vera kategoricky. “Prečo tak kategoricky? Dobrý deň. Dobre, ja už pôjdem. Uvidíme sa neskôr. Uvidíme sa čoskoro. Vera si zabudla vziať kľúč, ale možno jej ho nedal. Alebo si možno urobil kópiu. Musím okamžite vymeniť zámok, pomyslela si. V tomto mužovi už nebola žiadna láska. Žiadna úcta. Jeho zrada a rozvod všetko pošliapali. Nasledujúci večer ju prišla navštíviť jej bývalá svokra. Nikdy predtým sa do ich života nezapájala. “Počas rozvodu bola neutrálna.”
– Vera, ahoj. “Si stále rovnaká ako predtým a môj manžel je nehodný. Povedala som mu, aby sa s tebou nerozvádzal.” Ale to je už minulosť. Čo chceš?” – Tak čo, udobríš sa? Tak dobre ste sa bavili. Nie. Mám svoj vlastný život. On má svoj. Nič mu nedlhujem. – Kvôli starým časom ho nechaj u seba. Možno to vyjde. – Ale nevyjde. – Potrebuje pomoc. “Je chorý?” – Nie je chorý. Je zadĺžený. A tento… mu zobral všetky peniaze. A to dieťa nebolo jeho. Tak sa to skončilo. Opustil ju, ale dlhy zostali. – Si smiešny.
Chceš, aby som zaplatil dlhy jeho ženy? Nech si ich zaplatí sám. – Zaplatí to sám. Nemá kde bývať. – A ty? – Nemôžem ho kŕmiť. Mám malý dôchodok. – A nebudem ho podporovať. A nepustím ho ani do bytu. Hej. Premýšľaj o tom, je to dobrý chlap. Rozumiem. Áno. Premyslím si to. Samozrejme, že o tom nemienila premýšľať. Bolo po všetkom. Už dlho je po všetkom. Zámočník prišiel vymeniť zámok. Kým na ňom pracoval, vrátil sa jej bývalý manžel. “Kto ste?” spýtal sa hneď toho pána. “A vy?” Majster odpovedal na výzvu:
“Prepáčte, mohli by ste si zahrať hru? Toto je môj bývalý manžel. Kvôli nemu mením zámok. Povedz mu, že si môj snúbenec. Urob to, prosím. Dokonca ti za to aj priplatím,” povedala Vera potichu s prosebným pohľadom. “Samozrejme, moja drahá,” a opäť zamieril k dverám, “ešte si tu? “Čo chceš?” “Prišiel som za svojou ženou.” “Aha, takže ste bývalý manžel. Áno, toto je teraz moja manželka. Čoskoro sa vezmeme.” – Nepovedala nič. – Nepýtal si sa. Odkiaľ všetko vieš? – Nemáme žiadne tajomstvá. Poď, vypadni odtiaľto.” “Kľúč môžeš zahodiť,” zasmial sa muž za ním. Rozumiem, koľko som ti dlžný?
– No, šálku čaju za rozhovor s mojím bývalým manželom. – No a možno niečo iné? Nemám nič silnejšie ako čaj. Peniaze? – Nie. Čaj je v poriadku. Nepijem nič silnejšie. Vôbec nie. Môj otec ho mal rád. Po rozvode k nám stále chodil, pýtal od mamy peniaze a nedal mi ani kľúč. Vydelala som peniaze na zámok a vymenila ho. Roznášal som letáky a noviny. Pomáhala som svojej matke. Otec mi nepomohol.” – Ďakujem veľmi pekne. Aspoň ten sem teraz prestane chodiť.
V sobotu zazvonil zvonček. Bože, zase prišiel on alebo jeho matka, pomyslela si Vira. Zvonenie pokračovalo. Musela otvoriť dvere. Andrij stál na prahu: “Dobré ráno. Prišiel som vás pozvať na prechádzku. Mamička a ja máme letný domček. Môžeme tam ísť na prechádzku alebo do mesta. Nevadí ti to? – Poďme do sprchy. Už dlho som nebol mimo mesta.
– Dobre, hneď sa vrátim. Čakám v aute pri vchode. Keď Vera vyšla z vchodu, pozrela na všetky zaparkované autá. Na čom môže jazdiť zámočník? – Som tu. – Máš pekné auto. – Čo ste tu očakávali? Starého žigulíka? – Nie. – Takže do dediny? – Áno. Dedina bola takmer hneď za mestom. Páni, letný dom? Je to dom. – To bol dom mojej starej mamy. Teraz je to dom mojej mamy. Chodíme sem často. Nebuďte prekvapení. Nie sú tu žiadne postele. Len kvety a záhrada. A práve kvety si vyžadujú menej starostlivosti. My tu len relaxujeme. Moja žena im vyšla v ústrety.
– Toto je moja matka, Viktoria Leonidovna. Toto je Vera. – Aká si milá, je tu ticho. Viktoria Leonidovna bola skvelá gazdiná. Dom bol žiarivo čistý. A koláče nádherne voňali. Vera už dlho nejedla také koláče. – Sú výborné. Ďakujem za ne. Presne také, aké robila moja babička. – Aj ja mám rada koláče. Najmä teraz ich mám radšej tu. Nikto ma neruší. Je tu ticho. Vy dvaja sa prejdite. Máme tu pekné jazero. Víkend prebehol bez problémov. – No, páčilo sa vám to? – Veľmi. – Ako tvoj snúbenec ťa pozývam na budúci víkend na ryby. Máš rád rybárčenie? – Myslím, že áno. Počkaj, aké sú práva ženícha? Ako? – No, samozrejme. Odkedy som poslala tvojho manžela preč. – Na tom sme sa nedohodli. – Áno, dohodli. Obaja sa smiali.
Každý letný víkend trávili v dedine. Niekedy prišla Andrijova mama a pohostila ich koláčmi. “Zjedz tento, najlepší je s kapustou.” Andrej jej podal koláč, “Dnes chcem jeden s mäsom. Poď, ten druhý bude s mäsom. Vidím. “Viktoria Leonidovna, toto je tvoje, myslím, že ti vypadlo pri pečení,” povedala Viera a podala jej prsteň. – Vôbec nie si romantická. Bol to Andrejov nápad. Dnes tu nebudem, idem so susedou do mesta, potrebuje pomôcť s nákupom. Vy si trochu oddýchnite. Ahoj, chlapci.
Viktoria Leonidovna odišla. – Vezmeš si ma? – Vezmem si ťa. – Mäsový koláč? – Áno. Ale vždy si mal rád kapustu. – To sa stáva. Myslím, že budeme mať dieťa. – Prečo si to nepovedal? – Ešte si nie som istý. Ale hádam je to pravda. Hurá. Mama bude šťastná. Mám ťa veľmi rada. Mali sme skromnú svadbu. Mali sme málo príbuzných a ešte menej priateľov. Začali bývať vo Vierinom byte. Andrijov staromládenecký byt začali prenajímať.
Samozrejme, nezabudli ani na matku a jej daču. Deti, ktoré sa objavovali jedno po druhom, robili rodičom a starej mame radosť. “Mala by som sa poďakovať tvojmu bývalému manželovi.” “Prečo by som mu mala ďakovať?” “Keby za tebou neprišiel, nemuseli by sme meniť zámok. Neboli by sme sa stretli. Tak mu poďakuj.
