Keď som sa vydávala, mala som dvadsaťsedem rokov a môj manžel štyridsaťsedem. Zoznámili sme sa v práci.
Najprv som sa v tejto spoločnosti zamestnal na šesť mesiacov ako dočasný pracovník, ktorý mal nahradiť zamestnanca vyslaného na dlhú služobnú cestu. Neskôr, keď mi skončila zmluva, ma personálne oddelenie nechcelo pustiť z hlavy – výkonný, pracovitý, znalý, mierne iniciatívny!
Nie. Takého zamestnanca nemôžete vyhodiť!” povedali a našli mi novú prácu. V tom čase práve odstúpil tajomník zástupcu riaditeľa a mne ponúkli voľné miesto. Nikdy predtým som sa s Maximom Petrovičom nestretol, a keď mi ho predstavili, bol som milo prekvapený.
Očakával som nízkeho, plešatého, tučného muža, ale zo šéfa sa vykľul vysoký, atletický brunet so šedivými vlasmi. O rok neskôr sme mali firemnú akciu. Vtedy sa to všetko stalo… Každopádne som prišla na druhý deň ráno a na stole som mala kvety. A šéf je doma! Stretol ma na pol ceste, podal mi škatuľu a spýtal sa:
“Ľudmilka, vezmeš si ma?” Samozrejme, že som súhlasila. O mesiac neskôr sme sa vzali a potom som išiel do dekrétu. Žili sme šťastne, mali sme tri deti. A potom môj manžel odišiel do dôchodku. Nie, na našu finančnú situáciu to nemalo žiadny vplyv.
Dostával 50-tisícový dôchodok, prenajímali sme si jeho byt, ja som pracovala a celkom dobre som zarábala… Ale cítila som, že môj manžel sa začína nudiť. Navrhla som mu, aby si našiel nejakého koníčka.
A on to urobil. Začal sa stretávať so ženami zo zoznamky. Keď mi o tom povedal, neverila som mu, ani som sa ho na to nepýtala. Ale keď som to videla na vlastné oči a pristihla ho pri čine, ukázala som mu na dvere.
“Nie si prirodzený sukničkár. Tak prečo?” spýtala som sa ho, keď sme vyšli z matriky. “Si o dvadsať rokov mladší ako ja. Čoskoro ti prestanem vyhovovať ako muž a potom ma vyženieš za zradu… Tak som sa ti pomstil už skôr…
