Mám štyridsaťpäť rokov. Mám staršiu sestru. Žije so svojou rodinou vo vedľajšom meste. Ja som sám vo svojom rodnom meste. Žijem so svojou rodinou vo svojom byte. Mali sme tetu. Bola to bezdetná žena, ktorá sa rada starala o moje deti. Obzvlášť rada mala moju najmladšiu dcéru Anyutu.
A Anyuta mala tetu Mášu rada ešte viac ako vlastnú babičku. Ak ju nevidela jeden deň, nebola sama sebou. Moje deti vyrástli a rozišli sa do svojich rodín a bytov. Anyuta po skončení univerzity začala pracovať a cez internet si kúpila jednoizbový byt. Rozhodla som sa, že tetu prichýlim.
V tom čase už bola v prenájme a potrebovala starostlivosť. Vďaka Bohu, moji rodičia boli vo výbornom zdravotnom stave a mohli sa o seba postarať. Anyuta venovala všetok svoj voľný čas starej mame Máši. A keď teta cítila, že čoskoro zomrie, prepísala svoj byt na moju dcéru.
Anyuta sa so súhlasom tety Máši rozhodla, že do bytu pustí nájomníkov, aby sa jej ľahšie platil nájom. Teta Máša zomrela pred mesiacom. Prišla sa s ňou rozlúčiť jej sestra a dcéra. Necelé tri dni po uložení tela tety Maše ma prišli navštíviť príbuzní.
– “Za chvíľu sme tu,” povedala sestrička, “len si vezmeme kľúče od bytu tety Máši.” “Ten byt patrí Anyute, ak to neviete. “A prečo by ti mala dať kľúče?” Prekvapila ma tá bezelstnosť. “No, Anyuta má vlastný byt a moja dcéra tu chce študovať.
Nemôže bývať na internáte. “Mohli by nám dať byt, sme rodina,” povedala moja sestra. “Poprosím dcéru a ona vám prenajme lacnejší byt,” povedala som. Sestre sa táto možnosť nepáčila a dostala záchvat hnevu. Ukázal som jej dvere. Ale mám pocit, že to nie je posledný škandál, ktorý sme s ňou mali.
