Vždy to tak bolo, už od môjho detstva. Bol som nechcené dieťa, moji rodičia to nikdy neskrývali. Moja sestra a ja sme neboli vekovo tak ďaleko od seba – len tri roky. Preto som tradične nosila oblečenie svojej sestry.
V piatej triede som bola oveľa vyššia ako moja sestra, ale stále som nosila jej oblečenie. Chodili sme do rôznych škôl, takže si nikto nevšimol, že nosím jej oblečenie. Nové oblečenie som začala nosiť až na strednej škole.
Pre mojich rodičov bola moja sestra výnimočná: chodila do školy, najímali pre ňu učiteľov. Letné prázdniny som trávila u babky a sestra chodila s rodičmi k moru. Nikdy mi nenapadlo bojovať alebo hľadať spravodlivosť. Situácia sa mi nepáčila, ale bál som sa čokoľvek urobiť. Mal som nízke sebavedomie, čo nie je prekvapujúce.
Moja sestra si vybrala najprestížnejšiu univerzitu na Ukrajine, ale nezvládla rozpočet. Moji rodičia boli proti plateniu takého vysokého poplatku. Chcel som tam ísť aj ja, ale rodičia mi to zakázali: “Ak sa dostaneš na štátom financovanú univerzitu, dobre. Ak nie, nájdi si prácu.”
Dostal som sa do štátneho rozpočtu, ale nikto sa z toho netešil, ani mi negratuloval. Zbalila som si veci a presťahovala sa na internát. Bola som unavená z toho, že sa o mňa rodičia nestarajú.
Na vysokej škole som sa zoznámila s chlapcom, za ktorého som sa neskôr vydala. V piatom ročníku som otehotnela a rozhodli sme sa osláviť svadbu. Mojich rodičov táto správa pobúrila. Žiadali, aby som sa dieťaťa zbavila. Kričali na mňa, nazývali ma nehanebnou, povedali, že sa nezúčastnia na mojej svadbe a nedajú mi žiadne peniaze.
Zároveň kupovali drahé zahraničné auto pre moju sestru. Porodila som syna a môj manžel bol nadšený. Rodičia mi volali a gratulovali, ale o môj život sa nestarali. Môj syn nedávno dovŕšil päť rokov.
Manželovi rodičia nám dali byt, syn chodí do škôlky a ja čakám naše druhé dieťa. Jedného dňa mi zavolala mama a povedala mi, že moja sestra sa vydáva. Povedala, že nemajú peniaze na jej svadbu a že si mám vziať pôžičku. Odmietol som. Povedala, že už nemám rodičov ani sestru.
