Tento rok sme sa s manželkou rozhodli, že v lete krajinu neopustíme a lepšie ju spoznáme. Plánovali sme cestovať po mestách našej krajiny. O našom rozhodnutí sa dozvedela moja švagriná. Žila v inom meste a pozvala nás k sebe. Žije v meste v Karélii. A ako všetci vieme, Karélia sa môže pochváliť nádhernými miestami.
Preto sme sa rozhodli zostať tu 4 dni. Povedali sme Julii, v ktorom termíne ju navštívime, a ona povedala, že sa nás už nevie dočkať. Našu cestu sme začali v Petrohrade. Keď sme opúšťali Petrohrad, opäť sme zavolali Julii. Povedali sme jej, ako dlho nám bude trvať cesta.
O 5-6 hodín sme už boli u nej. Úprimne povedané, moja švagriná nebola nadšená. Prekvapilo ma to, pretože sa už vidíme raz za niekoľko rokov. Moja žena sa jej snaží zavolať pri každej príležitosti. Čo môžem povedať? Hneď som sa pozrel na stôl. Na stole nebol žiadny chlieb.
Stôl vo všeobecnosti nebol bohatý, hoci sme prišli v čase obeda a boli sme veľmi hladní. Okrem toho, keď je hosť naozaj očakávaný, prestierajú bohatší stôl alebo aspoň položia na stôl chlieb.
Nuž, mysleli sme si, že to môže ovplyvniť veľa vecí, a tak sme sa s Julkou symbolicky naobedovali a potom sme sa vybrali na vlastnú päsť. Cestou sme sa rozhodli, že nakúpime nejaké jedlo a večer si urobíme hostinu.
Povedali sme o tom švagrinej. Tá tiež nepatrila medzi nás troch, ale súhlasila. Večer, keď sme sa vrátili domov, sme stretli ďalšiu neznámu rodinu, ukázalo sa, že je to Juliina kamarátka, ktorá ju prišla navštíviť s celou rodinou (3 deti a manžel!).
Boli u Julie ubytovaní už viac ako týždeň. “Hneď sme sa pýtali, kde budeme spať, pretože dom bol malý a spať sme mohli len v dvoch spálňach a na chodbe.” “Môj dom nie je mobilný, nie je tam miesto! Môžem vám urobiť miesto na poschodí na chodbe,” odpovedala Júlia.
My s manželkou sme nič nepovedali. Zbalili sme sa a išli do hotela. Potom sa jej už žena neozvala a ani ona sa jej neozvala. Hoci teoreticky sa mala sestre za takýto hrubý prístup aspoň ospravedlniť.
