Marusha pred niekoľkými dňami dovŕšila 13 rokov. Zostala však úplne sama. Nikto zo susedov sa nechcel ujať dievčaťa, ktoré už bolo celkom dospelé. Všetci krútili hlavami, ľutovali dievča, dávali jej čokoládu, ale nechceli ju prijať.
Matkina sestra, teta Marina, povedala, že sama má dve malé dievčatká a tretie si nemôže dovoliť. Ani prateta Ljuba, ktorú navštevovala s rodičmi a vždy jej akokoľvek pomohla, dievčatko neprijala. Nevysvetlila prečo. Otcov brat žil na severe a možno ani nevedel, že jeho brat odišiel. Marusiu priviedli do sirotinca.
V izbe s ňou boli tri dievčatá, dve rovnako staré ako ona a jedno o dva roky staršie, ale vysvetlili jej, že staršie dievča čoskoro premiestnia do inej izby. Nové kamarátky vzali Marusiu so sebou, aby jej ukázali, kde je jedáleň, kde je spoločenská miestnosť, kde je knižnica. Nepýtali sa, kde sú jej rodičia, a to bolo dobre, pretože Marusja nebola pripravená na túto otázku odpovedať. Zakaždým sa jej zradne skrútili ústa, hlas sa jej začal chvieť a z očí jej tiekli slzy.
O niečo neskôr prišla učiteľka Inna Ivanovna a odviedla dievča do jedálne, pretože už bolo po obede a ona bola hladná. Prešiel mesiac a Maruška si na režim v sirotinci zvykla, dokonca sa jej tam začalo páčiť a občas jej dovolili, aby sa sama prechádzala po meste. V noci Maruška začala spať a takmer prestala plakať do vankúša za mamičkou a oteckom.
Jedného dňa si ju staršie dievčatá začali doberať: – Tvoji rodičia ťa opustili, lebo si škaredá, ha, ha, ha! – To nie je pravda, – povedala Maruška, – zomreli. – Utiekli od teba, aby ťa nevideli, – smiali sa dievčatá.
– Nie, ony zomreli, havarovali v aute, – zvolala Marusja. Potom začala plakať ešte viac a zrazu sa zotmelo. Marusja sa zobudila vo svojej izbe na posteli, vedľa nej sedela jej sestra a jedna zo spolubývajúcich. “Hlava sa mi točí,” zašepkala Marusja. “No, to nie je divné, silno si sa udrela do hlavy, keď si omdlela,” žena ju jemne pohladila po hlave. “Pamätám si, že som plakala,” povedalo dievča. “Ležte, nevstávajte, lebo by sa to mohlo zhoršiť,” povedala sestra a odišla.
Neskoro večer prišli do Marusjinej izby tie isté dievčatá, ktoré sa jej smiali. “Odpusť nám, len sme žartovali, nemysleli sme si, že budeš taká,” povedala jedna z nich previnilo. “To je v poriadku,” zašepkala Marusja. “Ako sa voláš?” spýtala sa druhá dievčina.
“Marusja.” “Odpustíš nám?” Opýtala sa: “Naozaj sme ti nechceli tak ublížiť, nevedeli sme o tvojich rodičoch, len sme kričali,” povedalo prvé dievča. Odpúšťam vám, – povedala Marusja. O tri dni neskôr sa Marusja cítila lepšie a mohla vstať z postele. Hneď si išla sadnúť do knižnice a prečítať si knihu. V tom istom čase prišlo dievča, aby sa jej ospravedlnilo:
“Ahoj, mám pre teba prekvapenie,” povedala. “Čo je to?” Marusja sa spýtala. “Vo vašom osobnom spise som videla, že máte strýka a jeho adresu. S dievčatami sme mu napísali list a on mi napísal, že nevie o tragédii tvojho brata a že si ťa príde vyzdvihnúť z nemocnice, len čo bude môcť.” – Naozaj? “Strýko Mišo si po mňa príde?”
Maruška bola nadšená. “Áno!” Dievča sa na ňu usmialo. Marusine dni sa teraz rozjasnili očakávaním príchodu jej strýka. Jedného dňa po raňajkách prišla do izby učiteľka a povedala: “Maruška, máš návštevu.” “Kto?” “Poď sa presvedčiť sám!” Učiteľ tajomstvo neprezradil. Maruška už z diaľky spoznala svojho obľúbeného strýka.
Vrhla sa mu okolo krku a zakričala: “Mišo!” Maruša sa rozosmiala. Objal dievča, pritiahol si ju k sebe a potom ju od seba odtiahol. “Ako si vyrástla, Maruša!” povedal nadšene, “bež, zbaľ si veci, pôjdeš so mnou. Maruška vbehla ako strela do svojej izby, pozbierala si jednoduché veci, pobozkala spolubývajúceho.
V polovici cesty si na niečo spomenula a bežala do izby staršieho dievčaťa. “Ďakujem!” objala svojho bývalého násilníka. “Odchádzaš?” Dievča kývlo na tašku. “Áno, prišiel po mňa strýko,” povedala Marusja šťastne a znova dievča objala. “Ďakujem!” Marusja sa usmiala.
