Keď bola Ania malá, jej matka bohužiaľ zomrela. Nikto z jej príbuzných si ju nechcel adoptovať a dokonca uvažovali, že ju dajú do sirotinca.
Objavila sa však vzdialená príbuzná Vira a povedala, že si Aniu vezme k sebe. “Zbláznila si sa? Máte tri deti. Ako chcete uživiť štvrté? Niekedy si sám hladný.”
– O nič nejde. Ale sme priatelia. S Božou pomocou to zvládneme. Z Anyi vyrástlo múdre a poslušné dievča. Bola silná, nikdy nebola chorá, sama zvládala vyučovanie a dokonca pomáhala Vere v dome. V dedine sa našli ľudia, ktorí dieťaťu hovorili, že nie je jej vlastná dcéra, a snažili sa jej dokázať, že Vera má svoju rodinu radšej.
Anya však na tieto slová nedbala: z vlastnej skúsenosti vedela, že Vera ju má rada a stará sa o ňu. Anya jej bola vďačná za jej láskavosť a srdečnosť. Čoskoro začali Verine deti žiť vlastným životom a opustili matkin dom. A len štrnásťročná Aňa zostala v dome svojich “rodičov”.
Vyrástla a stala sa krásnou. Jedného skorého rána sa Vera a jej susedia vybrali k rieke, aby si vyprali šaty. Bola zima a na rieke bola vrstva ľadu. Mysleli si, že ľad udrží ich váhu. Niečo sa však stalo. Počuli praskot a ľad sa začal rozpínať, objavili sa trhliny.
Vera sa ocitla na jednom z kusov ľadu, ktorý začal plávať po prúde. Premeškala chvíľu, keď mala vyskočiť na breh, pretože sa bála. Ženy stáli na brehu a nevedeli, ako Viere pomôcť.
Niektoré hľadali lano, ktoré by jej hodili, iné uvažovali, že zavolajú svojich manželov, aby k nej prišli na člne. Nikto však nekonal. V tej chvíli Anya odniekiaľ vybehla a vrhla sa do ľadovej vody: “Prestaň, Anna, nerob to. Neriskuj svoj život. Ale dievča svoju matku neposlúchlo. Plávala k Viere:
“Mami, som s tebou. S Božou pomocou to zvládneme! Vzala ju za ruku a začali skákať po blížiacich sa kusoch ľadu. A tak skákali z jednej kryhy na druhú a nejakým zázrakom sa dostali na breh. Po tomto incidente si všetci v dedine uvedomili, že Anya je jediná “rodná” dcéra. Všetci obdivovali jej odvahu a obetavosť.
