Už spúšťali telo do jamy, babička plakala do už premočenej vreckovky a dedko ju držal za ruku. Marina stála pri babičke a tiež ticho plakala. Dievčatko zaletelo očami k otcovi, ktorý z nejakého dôvodu stál oddelene vedľa maminho priateľa Iry.
Maríne sa to spočiatku nepáčilo. Veď mal byť s ňou, bola to matkina povinnosť, tak prečo bol s Irou… Deň predtým išla jej matka s Marinou na daču k starým rodičom. Marina otvorila okno auta a vystrčila ruku, ľahký vánok sa pohrával s dievčenskou rukou. -Marina, je to nebezpečné, zatvor okno. – „Ale mami, je to zábava. Prečo nie som ako ty?
-Saš rovnako krásna. -Nie blázon, aj ty si veľmi krásna. Keď som bola v tvojom veku, bola som dokonca tučná. Po večeri so starými rodičmi mame zavolali. Z telefonátu mama zbledla a znervóznela.
-Musím sa rýchlo vrátiť do mesta,˝ bolo posledné, čo Maryna od mamy počula.
Po prebudení Maryna celú noc nespala. Išla sa do kuchyne napiť vody. A vtedy uvidela nasledujúci obraz: jej otec sedel na stoličke a na kolenách mu sedela matkina kamarátka Ira. Dievčatko neodvrátilo od nej nahnevaný pohľad.
– „Ach,“ povedala Ira, keď uvidela Marinu. Okamžite si narovnala blúzku, obula si topánky a vybehla z domu. – „Marina, je mi to ľúto… Je mi to ľúto!“ začal jej otec. – „Ako si mohla, hneď po tom, čo ti zomrela mama… Nenávidím ťa. -Marina, je mi to tak ľúto. Prinútil som mamu nastúpiť do auta a potom sa stala tá nehoda. Chápem to, ale je mi to ľúto.
-Keby si naozaj pochopila, že mama nastúpila do auta kvôli tebe, nesedela by si tu s Irou. Po tomto rozhovore sa Marina presťahovala k starým rodičom. Nepovedala im celú pravdu, aby sa starí ľudia necítili zle. S otcom však prestala komunikovať a zdá sa, že navždy.
