Bol stážistom. Stážoval v mestskej nemocnici na detskom oddelení. Dobre som sa učil a myslel som si, že som pripravený pracovať ako detský lekár.
Niekedy sa však realita nezhoduje s našimi očakávaniami. Hlavná lekárka ma previedla po miestnosti, predstavila mi pacientov a upozornila, že na oddelení sú deti z detského domova. Povedala, že potrebujú špeciálnu liečbu.
Bolo to veľa práce. Nebolo to pre neho ľahké. Z plaču dieťaťa ho bolelo srdce. Jedného dňa vstúpil na oddelenie, kde ležalo modrooké dievčatko so svetlými vlasmi. Usmiala sa naňho. Dievčatko neplakalo, ale pozeralo naňho veľkými modrými očami. Mala tri alebo štyri roky. Pristúpil k nej a pozdravil ju. Podala mu ruku a zoširoka sa usmiala.
Vyzerala ako anjel. Sestrička mi povedala, že ju našli na ulici s ťažkou nádchou a nikto sa o ňu neprišiel postarať. Bývala u svojej tety, ale tá ju nemala rada, a tak utiekla. Teta ju opustila. Vďaka Bohu sa zotavila a po prepustení bude premiestnená do sirotinca. Ale dievča o tom ešte nevedelo.
Dievča sa mu veľmi páčilo. Stali sa z nich priatelia. Dievča na oplátku tiež priľnulo k nemu. Každý deň naňho čakala, stála pri dverách oddelenia a vždy sa mu snažila byť nablízku. Chodila s ním na oddelenie a pomáhala mu, ako len mohla. Všetci ju mali radi, volali ju “anjel”.
Raz jedno dievča ukázalo lekárovi fotografiu svojej matky. Fotografiu pevne držala v rukách a bozkávala ju. Smutne povedala, že je v nebi. “Moja mama bola dobrá, nie ako moja teta, tá je zlá ako čarodejnica v rozprávke.” Cvičenie sa skončilo. Anjelik ho nechcel pustiť: – Nechoď, nechoď, ty si môj otec. Rozlúčka bola pre oboch ťažká. Olizovala sa. Potom dievčatko vzali do detského domova.
Prešiel rok. Oženil sa s pekným, milým dievčaťom. Jedného dňa sa s manželkou prechádzali po parku a zrazu počuli detský hlas: “Ocko, ocko,” a malé dievčatko im bežalo v ústrety. Spoznal to dievčatko. Jeho žena sa naňho prekvapene pozrela. Ukázalo sa, že dievča sa ujali dobrí ľudia a vyrastá v milujúcej rodine.
