Po 20 rokoch sa naša trieda opäť zišla na stretnutí. Samozrejme, že Pavlo prišiel na stretnutie….

Mal som spolužiaka menom Pavel. Bol to skvelý chlapec. Usilovne sa učil, aj keď nikdy nebol dobrý študent. Ale Pavlo mal obzvlášť rád matematiku. Neustále ho posielali na rôzne okresné súťaže. Pavlovi sa dokonca podarilo obsadiť dobré miesta. Pavlova mama pracovala v našej škole ako upratovačka.

Mladík často po škole pomáhal svojej mame. Umýval podlahy, steny a nosil vodu. Spočiatku si ho spolužiaci doberali, ale on nereagoval. Neskôr si žiaci začali Pavlovu pomoc vážiť a občas pomohli jeho mame s drobnosťami. Rosa Josypivna učila v našej škole.

Učila nás biológiu. Deti túto osobu nemali rady od prvej hodiny. Volali ju Rosa-Josypanna alebo len Josi, pretože mala oči. A to všetko preto, že bola skôr nájomnou učiteľkou. K deťom bohatých rodičov bola vždy zdvorilá, ale na všetkých ostatných sa správala urážlivo. Veľa ľudí si to od Josky odnieslo, ale najmä Paul.

Keď nedokončil domácu úlohu alebo sa zle pripravil na test, Rosa-Josia ho rozosmiala. Joseph vždy hovoril, že Paulov osud je predurčený. Bola presvedčená, že ľudia ako on sa v živote nikdy nepresadia. A raz pred celou triedou povedala jednému chlapcovi, že syn upratovačky sa nikdy nestane riaditeľom školy. Rovnako tak dieťa riaditeľa nikdy neklesne na úroveň upratovačky. Pavlík sa to snažil ignorovať. Školu dokončil s vyznamenaním.

O dvadsať rokov neskôr sa naša trieda opäť stretla na stretnutí. Paul samozrejme prišiel na stretnutie. Na zraz prišli aj niektorí naši bývalí učitelia vrátane Josky. Hoci bola už dosť stará, vôbec sa nezmenila. Len čo prekročila prah kaviarne, hneď sa začala pýtať svojich bývalých študentov, čo dosiahli v dospelosti. Neprehliadla ani Pavla.

“A ty, Pavla, ako sa máš? Dúfam, že neumývaš podlahy,” spýtala sa sarkasticky Rosa Josypivna. “Nie, staviam domy,” odpovedal Pavel pokojne. “Aha, ty pracuješ ako staviteľ! No, to nie je zlé,” netajila radosť Joška. Mám vlastnú stavebnú firmu. Som jej generálnym riaditeľom.” A potom sa Joskova tvár zmenila.

Nedokázala nájsť slová, aby to spojila. Doslova zalapala po dychu ako ryba vyplavená na breh. Pavel si však najlepší argument nechal na chvíľu, keď Róza Josipivna odchádzala domov.

Pavel ju nechal odviezť svojím osobným šoférom. Mali ste vidieť, ako sa tvárila, keď nastupovala do luxusného mercedesu. Joska bola tmavšia ako mrak. Nikdy nemôžeš odsudzovať ľudí za to, že sú chudobnejší ako ty. Život dáva všetko na svoje miesto!

Related Posts