Oženil som sa, keď som mal 18 rokov. Nemôžete povedať, že moja rodina je bohatá. Rodičia sa o nás veľmi nestarali a mali sme dosť peňazí na to, aby sme sa uživili sami. Mám sestru a brata. Moja sestra sa tiež vydala skoro, ale z jej manžela sa vykľul veľmi neinformovaný a nepracujúci človek.
A môj brat sa, žiaľ, dostal do zlej spoločnosti a ani neviem, čo s ním bude. Celý život sme žili v meste, ale teraz sa moji rodičia presťahovali na vidiek, pretože im vyhorel byt. A vzhľadom na to všetko mám pocit, že voľba, ktorú som urobila, bola veľmi dobrá a mala by ma urobiť šťastnou.
Ukázalo sa však, že všetko nie je také ružové, ako som si myslela. Môj manžel pracoval ako právny poradca vo fabrike. Zarábal dobré peniaze, ale strašne sa nudil. Moja rodina ma brala dobre, ale často mi pripomínala, odkiaľ ma má. Žili sme v jednoizbovom byte a ani tam pre nás nebolo dosť miesta, ale keď sa nám narodilo dieťa, bolo to ešte ťažšie.
Manžel už bol nespokojný s tým, že varím, žehlím, upratujem, a potom bolo práce dvakrát toľko a jeho nespokojnosť rástla: „Celý deň sedíš doma a nič nerobíš. A nemusíš sa schovávať za malé dieťa, ono celý deň pokojne spí.
Ale môj manžel nedal súhlas. Nechcel si Creed ani vziať – podľa neho by bola stále spolumajiteľkou.Neskôr, keď deti trochu vyrástli, som manžela neposlúchla. Poslala som deti do škôlky a našla som si prácu. Jemu sa to veľmi nepáčilo, tvrdil, že deti potrebujú celodennú starostlivosť, a zazlieval mi, že som taká matka… A raz sa so mnou pohádal kvôli kefke na vlasy. Nechala som mu kúpiť nový hrebeň a on sa kvôli tomu poriadne pohádal. Potom mi došla trpezlivosť a povedala som mu, že odchádzam. A on povedal: „Choď, samozrejme, a nezabudni si obliecť papuče a župan, lebo to je všetko, čo máš.
Ale deti ti nedám. A on dodržal slovo, na súde sa mu podarilo dokázať, že nič nemám, takže deti museli zostať s ním a ja som bola nútená živiť sa sama. Ale ja som sa nevzdala. Platila som deťom výživné a mala som dve zamestnania. Najprv som si prenajala izbu od starej mamy a potom som si mohla dovoliť prenajať malý byt. Teraz chápem, aké dôležité je postaviť sa na vlastné nohy a nebyť na nikom závislý. Stále to nie je ľahké, ale som slobodná vo svojich túžbach a činoch.
Keď sa môj bývalý manžel dozvedel, čo som dokázala, povedal, že mi môže vziať deti, pretože zarábam dosť peňazí na to, aby som si mohla dovoliť prenajať byt. A ja som mu povedala, že budem naďalej platiť výživné, ale deti si nevezmem. Teraz sa o ne stará moja svokra. Rád by som si ich vzal k sebe, ale teraz cítim, že by pre ne bolo lepšie, keby som tvrdo pracoval a zabezpečil im dobrú budúcnosť. S deťmi som v kontakte a plne ma chápu a podporujú.
