To, čo som práve zažil, je nad ľudské chápanie. Myslel som si, že v dnešnej dobe majú ľudia trochu viac oleja v hlave, ale vidíte, že som sa mýlil.
Moja dcéra, moje zlaté dieťa, sa mala vydať. Svadbu sme mali naplánovanú tip-top, všetko išlo ako po masle, až zrazu… bum! Ako vedro studenej vody sa jej vylialo rovno na hlavu. Jej snúbenec, s ktorým bola už dlho, prišiel za mnou spolu s ňou a rovno mi to povedal:
– Chcel by som si vziať tvoju dcéru, ale ten jej syn… vieš, to neprichádza do úvahy. Možno by si sa oňho mohol postarať, najlepšie by mu bolo u babky.
Ako ti vôbec môže napadnúť niečo také? Moja dcéra má syna, má tri roky, je z neho zlatý chlapec. Otec zmizol hneď, ako sa dozvedel o tehotenstve, a ani sme ho nesledovali kvôli výživnému. Pre dieťa je lepšie, keď nemá otca, ako keď má takého, ktorý ho nemá rád. No povedzte sami, mýlim sa? Myslela som si, že ten Klaudiin nový snúbenec je dobrý chlapec, dobre vychádzal aj s mojím vnukom, občas som ich videla, ako sa spolu hrajú.
Myslela som si, že ho poznám, že je to slušný chlap. A tu je niečo také. Môj vnuk, moje najväčšie šťastie, zrenička babkinho oka, má byť zrazu problém? Cítila som, ako vo mne všetko vrie. Ako sa dá takto hovoriť o dieťati? Nie je to nejaký predmet, ktorý môžete dať preč, keď vás omrzí.
Mala som chuť chytiť ho za golier a zatriasť ním, aby sa zobudil. Ale nie, odhodlala som sa. Nie je to také jednoduché. Moja dcéra stála vedľa mňa, bledá ako stena, a ja… musela som byť silná. Kvôli nám obom. V hlave mi to vrelo. Láska, rodina, budúcnosť… všetko bolo zrazu otázne. Ale jedno som vedela určite: nedovolím, aby sa s mojím vnukom zaobchádzalo ako s problémom, ktorý treba vyriešiť.
– Počuj, chlapče, – povedal som a snažil som sa zachovať pokoj, čo sa mi veľmi nedarilo, – ak nedokážeš prijať svoje dieťa ako súčasť našej rodiny, tak vieš čo, môžeš ísť. Moja dcéra nepotrebuje lásku, ktorá si kladie podmienky. Miluješ moju dcéru, miluješ aj jej syna. Koniec príbehu, bodka.
Nebolo to ľahké, pukalo mi srdce, keď som videla svoju dcéru takú zranenú, ale vedela som, že je to jediná správna cesta. Správna nielen pre môjho vnuka, ale aj pre moju dcéru.
Moja dcéra je opäť sama. Je veľmi rozrušená a vidím, že mi to má za zlé. Ale nech je to pre mňa ponaučenie. Láska nepozná podmienky. Neexistuje žiadne “ale”, “keby” alebo “možno”. Láska je láska. Máme jeden druhého. A to je najdôležitejšie. Napriek všetkému budem svoju dcéru podporovať. Nie, nebude to ľahké, ale kto povedal, že to tak musí byť? Viem, že by nebola šťastná s mužom, ktorý si na začiatku ich spoločnej cesty kladie takéto podmienky. Žiadny dobrý a slušný muž by to neurobil. Myslím, že by ste so mnou súhlasili? Urobili by ste to isté na mojom mieste?
