Volám sa Halina a denne pracujem v domove sociálnej starostlivosti. Je to blízko môjho domova. Väčšina ľudí chce Silvestra stráviť s rodinou, ale ja, keďže mi pred rokom zomrel manžel, som nechcela sedieť sama doma a utápať sa v spomienkach. Preto som si vzala v práci dodatočnú zmenu.
Môj syn Peter má malé dieťa, jedenapolročnú Jas. A práve na Silvestra ráno mi zavolal a požiadal ma, aby som sa postaral o vnuka, pretože on a jeho manželka chceli ísť von s priateľmi.
– Nemôžem, synku, mám zmenu. Už je neskoro, inak ma vyhodia a ako budem žiť bez práce, – vysvetlil som.
– Mami, len túto jednu noc. Ja sa často nepýtam,’ trval na svojom Peter.
Ale ja som naozaj nemohla. Volala aj jeho manželka Marta, ale čo som mohla robiť. Taký je život, ak sa k niečomu zaviažeš, musíš, niet z toho východiska. Veľmi si vážim svoju prácu, v našom meste je ťažké nájsť dobrého zamestnávateľa a tu sa nemám na čo sťažovať.
A tak som na Silvestra išiel do práce dokonca o dve hodiny skôr. Môj priateľ chcel ísť domov skôr, a tak sme sa dohodli. Bola to náročná zmena, dialo sa toho veľa. Asi dve hodiny pred polnocou som sedela vyčerpaná, zavolala som synovi, aby som mu zaželala skorý príchod. Neodpovedal. Potom mi prišla textová správa:
“Mami, tvoj darček je už za dverami. Práve som ho tam nechal.”
Myslela som si, že je to nejaké prekvapenie, a tak som synovi zavolala znova. Ukázalo sa však, že Jasa nechali v kočíku pred mojimi dverami v domnení, že som doma. Išli oslavovať a dieťa nechali samé na schodisku!
Syn na mňa kričal, keď zistil, že nie som doma. Dieťa zobrala suseda, plakalo a bolo vystrašené. Vraj mal dokonca horúčku, či od chladu, alebo od stresu, to nikto nevie. Nič vážne, ale strach bol veľký.
A viete, čo je najhoršie? Peter a snacha ma z toho všetkého obviňovali! Ako len mohli? Veď som povedal, že to neurobím. A oni ma chceli len tak oklamať. Nedokážem pochopiť, ako sa mohli takto zachovať. A najviac mi je ľúto malej Jas, ktorá sa ničím neprevinila.
Celý život som sa snažila byť dobrou matkou a teraz? Teraz mám pocit, že som zlyhala. Je to moja chyba? Už sa nepoznám. Mala som sa na všetko vykašľať a ísť za vnukom? Ale veď musím myslieť aj na seba a na svoju prácu.
Pomyslím si, že som možno mala urobiť veci inak. Ale čo bolo, to bolo. Jediné, v čo teraz môžem dúfať, je, že môj syn to jedného dňa pochopí. Možno raz… Ale zatiaľ som tu len ja a tieto štyri steny, spomienky a starosti. Môj syn povedal, že nechce mať so mnou kontakt, a čo bola moja vina?
