Ocitol som sa v situácii, akú by som si ani v najdivokejších snoch nevedel predstaviť. Bol to obyčajný deň, ako každý iný, keď som išiel autobusom domov z univerzity.
V ten deň na univerzite to bolo mimoriadne ťažké. Zdalo sa, že všetko ide zle. Prednášky boli únavné a povinnosti sa zdali byť nekonečnou horou úloh. Tak veľmi som si v tej chvíli želal na chvíľu uniknúť z každodenného života, ísť na nejakú dovolenku, no… financie mi to nedovoľovali.
Cestou domov som unavená a zdrvená nastúpila do autobusu. V hlave mi stále hrkútali myšlienky na všetky úlohy, ktoré ma čakali. Potom sa to stalo. Zakopla som o svoju tašku, ktorá ležala na podlahe autobusu hneď vedľa sedadiel. Najskôr ma napadlo, že by som ju mal odniesť vodičovi, ale zastávka, kde som mal vystúpiť, bola blízko. V zhone som sa rozhodol vziať tašku so sebou s tým, že majiteľa nájdem sám.
Keď som ju konečne otvoril, bol som šokovaný. V mojom študentskom vrecku sa nachádzal majetok, obrovská suma peňazí, vyše desaťtisíc zlotých. Keď som o tom povedala svojmu snúbencovi, jeho reakcia bola… iná, ako som očakávala. Chcel si tie peniaze nechať, povedal, že je to náš “šťastný žreb”. Ale peniaze neboli naše a ja som nemohla prestať myslieť na ich majiteľa.
Dokonca aj moja mama povedala, že by som si ich mala nechať. Ale ja som nemohla. Niečo vo mne mi to nedovolilo. Musel som nájsť majiteľa týchto peňazí. Možno to bola nejaká stará pani, ktorej teraz chýbal chlieb. Alebo matka s dieťaťom…
Napísal som oznámenie na Facebooku v skupine nášho mesta. Prihlásila sa jedna žena. Stretli sme sa v kaviarni, pýtala som sa na podrobnosti, aká suma tam bola, ako vyzerala taška? Odpovedala na všetky otázky, všetko sedelo. Ale bola úplne iná, ako som očakával. S obrovskými perami a riasami až po obočie, akoby vystúpila priamo z módneho časopisu. Povedala, že peniaze sú jej prémia z práce. Vyplatila ju a výnimočne sa vracala domov autobusom, lebo sa jej pokazilo auto. Povedala, že je dobre, že som ju našla, lebo už si myslela, že si nebude môcť kúpiť nové šaty, a plánovala obrovské nákupy. A nahlas sa pri tom smiala.
A hádajte čo, táto žena nezaplatila ani za kávu. Na konci hodila rýchle poďakovanie a povedala, že sa ponáhľa, lebo ju už čaká taxík. Môj snúbenec si, samozrejme, nenechal ujsť príležitosť, aby mi vynadal. Posledných pár dní sa ustavične sťažoval, že sme kvôli mojej hlúpej úprimnosti prišli o toľko peňazí. Sama teraz neviem… Urobila som správne rozhodnutie? Stálo to za to, aby som bola úprimná?
Nemôžem prestať myslieť na to, čo sme mohli s tými peniazmi urobiť. Už dlho sme so snúbencom ani nikam nechodili, pretože nám neustále chýbajú peniaze. Všetko ide na nájom a splácanie splátky za auto, a ešte je tu univerzita
… Ale na druhej strane si myslím, že by som nedokázala žiť s vedomím, že mám prospech z niečoho, čo nie je moje.
